Adopcia

01.05.2010 22:56

Taxikár so znepokojením pozoroval svoju klientku sediacu v zadnej časti auta. Bez prestávky si utierala pot z čela. Z času na čas vydala tlmený výkrik a medzí tým ho neustále prosila aby sa ponáhľal. Taxikár robil čo sa dalo, no v dopravnej špičke nemal veľkú šancu na úspech.

Príchod Lucie do nemocnice vzbudil rozruch na celom pôrodnickom oddelení. Zhyčkana dcéra miestneho zbohatlíka bola častým zdrojom klebiet v malom mestečku. Svojím arogantným správaním, výtržnosťami na verejnosti a striedaním partnerov poskytovala dostatok poživne pre všetky masmédia v okolí. Príchod tejto kontroverznej osoby na pôrodne oddelenie vyvolal vrásky na čele najvyššieho šéfa nemocnice, ktorý sa obával nechcenej mediálnej reklamy, ktorá by iste nepotešila personál a nepomohla by ani pacientom. Už niekoľko minút po príchode ležala Lucia na pôrodnej sále. Očami si premerala izbu a potom rad-radom osoby pobehujúce okolo jej lôžka. Zrazu hlasno zavzlykala a oči sa jej zarosili slzami. Ťažko povedať, či tento jej stav zavinili pôrodné bolesti, alebo spomienky na udalosti posledných dní, počas ktorých sa jej život prevrátil na ruby. Správa o jej tehotenstve a následné rozhodnutie priviesť dieťa na svet šokovalo jej najbližších do takej miery, že jej druh okamžite opustil spoločné hniezdočko lásky a rodičia sa rozhodli finančne podporiť svoju dcéru s podmienkou, že ich nebude zaťažovať problémami s dieťaťom. Práve z týchto dôvodov ostala Lucia v deň pôrodu úplne opustená.

Malé životaschopné stvorenie uzrelo svetlo sveta asi hodinu po tom ako jeho matka prekročila prah nemocnice. Pôrodnou sálou zaznel novorodenecký plač. Na tvárach prítomných nebolo badať ani náznak radosti. Príchod tohto človiečika na svet si vyžiadal obeť. Mladá žena, silná duchom, nie však telesnou stránkou, obetovala život dieťaťu o ktoré stála iba ona. Nevzkriesili ju ani vyhrážky rodičov, ktorí obvinili lekárov i personal nemocnice z nedbalosti.

Životaschopné chlapča začal svoju životnú púť za bránami dojčenského ústavu v spoločenstve deti postihnutých podobným osudom. Profesionálne pohladenia vychovávateliek mu však nedokázali nahradiť maminu láskyplnú náruč. Ani starí rodičia nemali zľutovania s nechceným vnúčaťom. Boli presvedčení, že miesto kde sa nachádzal bolo tým najideálnejším pre jeho výchovu. Keď postúpili v spoločenskom rebríčku o čosi vyššie presťahovali sa do hlavného mesta. Tam, vo víre rušného života nadobro umlčali svoje svedomie a dali definitívne zbohom svojmu jedinému potomkovi. Tomáš mal takmer tri roky, keď starí rodičia konečne dali súhlas na adopciu.

Manželia Kováčovci boli mladí, sympatickí ľudia, ktorým sa darilo nie len v práci, ale rozumeli si aj v súkromí. Kráčajúc ruka v ruke ulicou, často vzbudzovali závisť susedov, ktorí pri pohľade na šťastne sa tváriaci tvár, trpeli pocitom nespravodlivosti. Nikoho z nich ani vo sne nenapadlo, že pani Kováčova sa niekoľko rokov lieči na chorobu, ktorá síce neničí jej telo, ale ubíja jej dušu. Iba vďaka manželovej podpore zvládla verdikt lekárov, podľa ktorého sa nikdy nemala stať matkou.  Keď najsilnejší nápor bolesti prebolel, Kováčovci sa rozhodli pre adopciu. Nebyť neskrotnej túžby po dieťati, pani Kováčova by nebola zvládla nekonečný kolobeh výsluchov, vyplňovanie dotazníkov a lietačiek po úradoch. Keď prvý krát zazrela usmievavé chlapča hrajúce sa v kruhu rovesníkov, razom zabudla na všetky prekážky súvisiace s adopciou. Milý chlapček, ktorý nevedel vysloviť slovo mama a dlho ani nepoznal význam toho slova, očaril po dieťati túžiacich manželov. Rovnako ako oni, tešil sa na každú chvíľu strávenú v ich blízkosti. Keď Tomáš prvý krát opúšťal brány ústavu, manželia Kováčovci boli presvedčení, že vyhrali boj s birokratickou mašinériou. Chlapcovi sa na návšteve u svojich nádejných rodičov páčilo a návrat za vysokú bránu domova, bol poznačený sĺzami. Prešlo niekoľko dlhých mesiacov. Blížili sa Vianoce, prvé sviatky, ktoré mali Tomáš a Kováčovci stráviť už ako rodina. Do vytúženého odchodu chýbalo niekoľko dní. Tomáša v domove už nič netešilo. Jedine po čom túžil bolo opustiť jeho brány a nasťahovať sa do nového domu v ktorom ho túžobne očakávala mama s otcom. Doklady ohľadom adopcie boli vybavené už niekoľko dní. Kováčovci si pre Tomáša prišli presne v dohodnutom čase. V kancelárii na nich čakala okrem riaditeľky domova aj postaršia pani odetá od hlavy po päty v čiernom. Vykľula sa z nej Tomášova stará mama. Pred niekoľkými dňami prišla o manžela a zistenie, že jej jediným žijúcim príbuzným je Tomáš, ju prinútilo prehodnotiť svoj postoj z pred rokov a dožadovať sa vnuka. Situácia vskutku nezavideniahodna, najmä pre riaditeľku domova, ktorá nemala v úmysle ublížiť ani Kováčovcom, ani starej mame, no na srdci jej ležalo najmä dobro chovanca ústavu, ktorého nasledujúci život sa mal odvíjať od jej rozhodnutia.

Tomášove oči žiarili šťastím. Práve prežíval najkrajšie chvíle vo svojom živote. Pod stromčekom na neho čakalo množstvo hračiek a v kresle si hoveli mama s otcom. Jeho nová rodina. Na celý tento výjav sa z opodiaľ prizerala Tomášova stará mama, ktorú si manželia Kováčovci “adoptovali“ spolu so svojim túžobne očakávaným synom.

 


Katalóg stránok