Ako som zabil švába
12.03.2010 16:10
Šváby si nezaslúžia aby sa o nich písalo, ale čo človek neurobí, aby si ho niekto všimol.
Ak sa narodí človek a hviezdy mu neprajú, môže sa stať, že sa počas svojho života stretne so švábom. Pokiaľ ten šváb nemeria viac ako niekoľko centimetrov a jeho váha nepresiahne niekoľko gramov, najjednoduchšie je švába zašliapnuť, vyčistiť si topánky a venovať sa príjemnejším veciam. Ak sa však stretnete so švábom, ktorý meria meter osemdesiat, váži takmer sto kíl a je vaším šéfom, niet vám čo závidieť.
Ján mal takmer tridsať a celý jeho majetok pozostával z jednoizbového bytu, ktorý si nadobudol poctivou prácou v časoch, keď sa to ani inak nedalo a starej škodovky, po ktorej poškuľoval ešte ako osemnásťročný. Sen sa mu splnil až po rokoch, keď už jeho vysnívaná bola v pokročilom veku a zub času zanechal na nej trvalé stopy. Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie. Ján sa rozhodol súhlasiť s týmto múdrym príslovím aspoň do času, kým nebude mať na nové auto. Keďže bol jedináčik a polovičná sirota, vychovala ho iba matka. Bol jej za to nesmierne vďačný, ale práve vďaka jej výchovným metódam mal v súčasnosti značne problémy. Ideály, ktoré si osvojil už ako dieťa a ktorými sa riadil dodnes, ho zaradili do skupiny ľudí, pre ktorých dnešná doba nemá pochopenie. Bol novodobý otrok, ktorý sa nevie vzoprieť svojmu pánovi. Bol vtákom, ktorý nie je v klietke, a predsa nemôže vzlietnuť k oblohe. Bol zamestnancom prosperujúcej firmy, ktorá ho zamestnáva iba pre to, lebo mala z neho celkom slušný osoh. Ako človek, teda bytosť, ktorá cíti a sem-tam potrebuje vedieť, žeho za človeka pokladajú aj jeho kolegovia a šéf, nemal bohužiaľ šancu. Nevedel, ani len to, či má nejaké právo sťažovať sa. Existuje množstvo ľudí, ktorí by boli vďační, keby mali vôbec nejakého šéfa, ale...
Na stole ležali pohodené firemné papiere a šálka s nedopitou kávou. Spod počítača vystrčil hlavu asi dvojcentimetrový šváb, ktorý sa úctyhodnou rýchlosťou pobral naprieč cez stôl. Nezdalo sa, že by mu lezenie po papieroch robilo nejaké problémy. To nie. Práve naopak, správal s ako majiteľ, ktorý robí obhliadku svojho nového sídla. Neprekvapila ho ani prítomnosť zamestnanca Jána, ktorý už hodnú chvíľu kŕmi počítač firemnými údajmi. Šváb mal v tejto kancelárií, už nejaký čas, takmer domovské právo. O niečo horšie bol na tom Ján, ktorý tu pracoval už pekných pár rôčkov a nemal takmer žiadne práva. Medzi týmito dvomi živočíchmi bolo ešte niekoľko podstatných rozdielov. Kým šváb si robí, čo sa mu zachcelo, Ján plnil iba šéfove príkazy, poprípade “prosby“ kolegov. Janovi kolegovia po profesionálnej stránke nestáli za veľa, no pri reprezentácii firmy na spoločenských akciách sa vedeli blysnúť. Príroda ich neobdarovala múdrosťou, ale zato oplývali šarmom a v nie jednom prípade, aj peniazmi svojich rodičov. Skrátka vedeli žiť. Ján sústredene vyklepkával písmena a číslice na starej klávesnici. Znaky a čísla sa striedavo mihali na obrazovke Janovho počítača a pravdepodobne by to tak bolo do neskorých nočných hodín, nebyť drnčiaceho telefónu, ktorý ho prinútil túto činnosť prerušiť. Ján pozrel na hodinky. Bolo dávno po pracovnej dobe.
„Kto do čerta , otravuje tak neskoro?“ zamrmlal Ján a zdvihol telefón.
„Prosím?“
„ Hovorte hlasnejšie. Nerozumiem,“ Ján pri týchto slovách automatický zvýšil hlas.
„Maľovať? Kanceláriu? Teraz? V piatok večer?“ Janove otázky vyjadrovali údiv. A on sa už nedivil takmer ničomu. Už – už sa chcel vyhovoriť, ale...
Zase to ale...
„Je to na príkaz šéfa,“ opakoval Ján to, čo počul v telefóne.
„Ak chceš mať vymaľovanú kanceláriu, je to možné iba tento víkend. Pracovníci firmy, ktorá prijala našu zákazku, majú v nedeľu akciu na chate. Ak chcú práce do zajtra ukončiť musia začať ešte dnes. A keďže sa jedna o tvoju kanceláriu, tak sa musíš obetovať ty,“ oznámil milý hlas v telefóne Janovi skôr, ako stihol niečo namietať. Ján uprel zrak na vlhkú stenu oproti. Hrala všetkými farbami dúhy a napriek tomu vzbudzovala u návštevníkov odpor. Ján si na ňu už zvykol. Pripomínala mu mapu neexistujúceho štátu. Navyše dalo sa podľa nej predpovedať počasie. Ak boli obrysy mapy hnedej farby, znamenalo to, že bude pršať. Ak sa farba zmenila na žltú, znamenalo to, že sa vyčasí. Ale to vedel iba Ján. No a vedel to preto, lebo v tejto meterosenzitívnej miestnosti strávil posledných deväť rokov svojho života. Tie posledné tri bez kolegov. Tí už obývali svoje kancelárie na poschodí, v priestoroch určených na reprezentatívne účely firmy. Tam sa ale Ján nehodil. Kolegovia ho považovali za čudáka. Už samotný jeho zjav kazil imidž firmy, navyše vyznával hodnoty, ktoré svet už dávno zavrhol. So svojimi “predpotopnými“ názormi by aj tak nikde nezapadol do kolektívu mladých moderných ľudí.
Po kancelárii sa tmolilo niekoľko cudzích chlapov, ktorých oblečenie hýrilorôznymi farbami, rovnako ako stena pod oknom. Ján s nevôľou vypol počítač a bez rozmýšľania nahádzal veci do zasúvky. Okrem firemných papierov sa tam ocitla aj šálka od kávy a dóza so zvyškami obeda. Chlap, ktorý velil tejto pracovnej čate si pozorne obzrel steny v miestnosti, potom podišiel bližšie k Janovi a kládol mu čudné otázky, ktorými ho dostal do pomykova.
„Čím ste maľovali tie steny?“
„Kto vám ich maľoval?“
„Koľko ste za to tým fušerom zaplatili?“
„Pamätáte si aspoň kedy sa tu posledný krát maľovalo?“
Janovi sa na tvári mihol úsmev. Konečne otázka, na ktorú vedel odpovedať.
“Maľovalo sa tu pred deviatimi rokmi. Hneď po mojom príchode do firmy,“ odvetil Ján s nadšením a pozoroval chlapov znášajúcich maliarske náradie do kancelárie.
Janovou pracovnou náplňou bola reklama, teda oblasť, ktorej v súkromnom živote nikdy nepodľahol. Paradoxne v jeho hlave sa rodili fantastické návrhy, vďaka ktorým firma prerazila do sveta. Každému vydarenému pokusu sa tešil ako dieťa, aj keď vedel, že všetku slávu zožne šéf, alebo niektorý z jeho kolegov. Napriek tomu miloval svoju prácu a o svoje pracovné prostredie sa takmer nezaujímal. Z času na čas ho prepadla seba ľútosť a vtedy si uvedomil, aký priepastný rozdiel je medzi ním a jeho kolegami. Pri pohľad na nábytok ležiaci uprostred kancelárie prikrytý fóliou a kusy starej omietky, povaľujúce sa všade okolo stien, si začal v duchu znova nadávať do blbcov. Po dlhom čase si znova uvedomil svoju bezmocnosť. Prepadla ho zlosť. V kancelárií to vyzeralo ako po ofenzíve Napoleonových vojsk. Všade bolo plno nádob, farieb a štetcov. V kúte sa povaľoval maliarsky rebrík.
„Mate to tu riadne mokré. Nie ste astmatik?“ hovorca pracovnej čaty položil Janovi ďalšiu otázku. Ten sa zapýril, pokrčil plecami a nevedel, čo by na to mal odpovedať.
„To všetko je potrebné natrieť špeciálnym náterom. Bude to síce o trocha drahšie, ale najbližších päť rokov tu nebude musieť maľovať a aspoň trocha sa to tu bude podobať na kanceláriu civilizovaných ľudí.“ Človek, ktorý vyriekol tie slová si určite zmýlil povolanie. Mal sa stať politikom. Rozprával o maľovaní izieb ako o najzodpovednejšej robote na svete.
„Šéfe, vy tu máte nijakú zimu. Koľko je tu stupňov?“ touto otázkou zakončil svoju reč pán majster. Ján prstom ukázal na teplomer ležiaci na skrini.
„Šestnásť stupňov! Tak to ma podržte. Oni chcú v takej zime maľovať. Šéfe mi pod dvadsať stupňov nejdeme. Pod dvadsať to schne veľmi pomaly. To by sme tu boli až do pondelka.
Chlapi balíme!“ Chlapi bez náznaku odporu poslúchli svojho nadriadeného a začali odnášať svoje pracovné náradie. Ján nechápavo pozrel na maliarskych majstrov. Prečo veci, ktoré pred chvíľou priniesli, teraz zase odnášajú. On sedí v tejto kancelárií už niekoľko rokov a nikdy mu ani nenapadlo opustiť pracovisko kvôli nízkej teplote. Skôr, ako sa stihol spamätať ostal v kancelárií úplne sám. Niekoľko minút chodil bezradne po kancelárií a rozmýšľal čo urobí. Nakoniec sa rozhodol pre odchod domov.
Ján zamyslene kráčal na parkovisko, ktoré bolo vzdialené od firmy asi tridsať metrov. Bolo takmer deväť hodín a všade vôkol vládla tma. Okrem starej škodovky nebolo na parkovisku žiadne iné auto. Jano vytiahol kľúč z vrecka nohavíc a vsunul ho do zámky. Keď sa pokúsil otočiť kľúčom, nešlo to. Skúsil to znova. No ani tento pokus nebol úspešný. Keď dvere nepovolili ani po siedmom pokuse, celou silou kopol do kolesa starej škodovky a rozbehol sa domov po vlastných.
Telefón už hodnú chvíľu vyzváňal. Jeho majiteľ bol zahrabaný pod paplónom a tvrdo spal. Keď o niekoľko minút zazvonil znova, stiahol si prikrývku z hlavy a uvažoval nad dôvodom, kvôli ktorému by mal v sobotu ráno dvíhať nejaký telefón. Vtom si spomenul, že sa to patrí.
„Janko, Janíčko. Ty ešte spíš? Prečo nič nehovoríš?“ tento sladký hlások Jána tak zaskočil, že si nebol istý, či ešte nesníva.
„Halo. Si tam? Prečo nič nehovoríš? Pokračovala dievčina ďalej.
„To som ja Dáša. Dúfam, že si na mňa cez noc nezabudol?“ Janovi to konečne došlo. Hlas v telefóne patril šéfovej sekretárke, ktorá si z neho často a rada strieľala.
„Volám, ako to dopadlo s tým maľovaním? Nerada Ťa zase otravujem, ale ohlásili sa nám hygienici. A vieš, poškodilo by to dobré meno našej firmy, ak by sa vyskytol nejaký problém.“ Janovi po týchto slovách konečne svitlo. Nemaľuje sa kvôli nemu, ale kvôli hygienikom. Jánovi vypadol telefón z rúk . Bolo mu nanič. Zase raz podľahol svojim naivným predstavám o spravodlivosti a zase sa raz poriadne sekol.
V pondelok ráno, skôr ako mohol vykonať čo si zaumienil, odchytila si ho hneď na chodbe kolegyňa, ktorá si nevedela rady s počítačom, a ktorej Ján nedokázal povedať nie. Veď nie nadarmo mu vo firme prischla prezývka “Dievča pre všetko“, on naozaj ovládal prácu takmer všetkých svojich kolegov. Kým tu jeho, vymyslieť dokonalú reklamu, ktorá upúta ľudí a s ktorou možno vyhrať krajskú súťaž, nedokázal vo firme urobiť nikto iný. Keď sa Ján dostal do svojej kancelárie bolo deväť hodín a všetko bolo na tom istom mieste, ako v piatok, keď odtiaľ odchádzal. Striasol sa, nedalo sa určiť, či od zimy, alebo od hnusu, ktorý ho opanoval, keď si uvedomil v akých podmienkach pracuje. Zazvonil telefón. Jano ho zodvihol a v tom si ho všimol. Na aparáte si hovel šváb. Ján musel uznať, že ten malý tvor koná inteligentne. Keď zbadal pána domu zobral nohy na plecia a utekal smerom k počítaču. Ján ignoroval hlas v telefóne a plnou silou tresol po švábovi. No ten, aj keď trocha zmätene, pokračoval ďalej vo svojej ceste. Ján ešte niekoľko krát udrel slúchadlom po stole, kým šváb definitívne nezmenil svoju podobu. Chudáčik bol v tom nevine, no niekto si to odniesť musel.
Pri pohľade na svoj výkon sa Ján vystrel a z hlboká sa nadýchol, ako by mu zrazu stúplo sebavedomie. Slúchadlo položil vedľa svojej obete a pevným krokom vykročil k šéfovej kancelárii. Pred dverami na sekundu zaváhal, potom siahol na kľučku a bez ohlásenia vstúpil so miestnosti.
„Aá, to si ty,“ na tvári riaditeľa firmy sa objavila grimasa.
„Nemohol by si prísť trochu neskôr. Mám veľa práce. Veď vieš , súťaž,“ povedal šéf v jednej ruke držiac cigaretu a druhou si miešajúc kávu.
„Ja vás nebudem dlho zdržiavať. Ja ...Iba..“ Ján na niekoľko sekúnd stratil reč. Sebavedomie sa z neho začalo vytrácať práve tak rýchlo, ako do neho vstúpilo.
Sklonil hlavu a pokračoval,“ Ja som vám prišiel odovzdať toto,“ podal obálku riaditeľovi. Ten so záujmom pozrel na obálku a potom na Jána.
„Čo je v nej? Dúfam, že ma nechceš podplatiť?“ povedal riaditeľ polo vážne polo žartom.
„ Je to žiadosť o zvýšenie platu,“ tichým hlasom povedal Ján a jeho zrak sa ešte stále neodlepil od podlahy.
„Človeče na čo je ti vyšší plat, veď nemáš rodinu. Čo by si robil s toľkými peniazmi. Chlapče veď by ti len pokazili charakter.“ Povedal šéf potľapkajúc Jána po pleci.
„Nemal som zvýšenie platu už tri roky a ostatným zvyšujete plat pravidelne každý rok,“ odvážil sa argumentovať Ján.
„Tí ostatní majú rodiny, iba ty nemáš, čo to do teba vošlo?“ Riaditeľ pozrel na Janov oblek, ktorý už dávno vyšiel z módy.
„No dobre, ak inak nedáš, tu máš, na prilepšenie “ riaditeľ vytiahol z peňaženky tri tisícky a položil ich na stôl.
„Ja potrebujem nové auto. Tri tisícky mi nepomôžu. Mám najhoršie auto vo firme a ...“
„ Hej, hej. Pribrzdi trochu. Čo nevidieť bude súťaž, ak vyhráme tiež ti z toho niečo kvapne, do tej doby ti to ale musí stačiť. A už ma neotravuj, ozaj mam veľa práce,“ povedal riaditeľ a posunul peniaze na okraj stola.
„ Aj minulý rok sme vyhrali súťaž a kvaplo z toho každému okrem mňa,“ zašomral Ján a pochytila ho zlosť. Tri tisícky boli na dosah ruky, no on je predsa hodný viac a hlavne potrebuje viac. V tom jedna tisícka spadla na zem. Riaditeľ pozrel na Jána, no ten sa nemal k činu. Tak sa ťažkopádne zohol pre bankovku on a vtedy to do Jana vošlo. Ta neodolateľná túžba po spravodlivosti hromadiaca sa v jeho duši už dlhých deväť rokov. Bezmyšlienkovite schmatol stojan na pera ležiaci na riaditeľovom stole a udrel ním svojho nadriadeného po hlave. No ako vždy, aj pri tomto jeho počine bolo vidno, že to oľutoval skôr, ako podstavec dopadol na jeho hlavu.
„ Pán riaditeľ, ja som nechcel. Nechcel som Vás zabiť, to nie. Ja len...“
Riaditeľova zakrvavená hlava sa vynorila z pod stola.
„Von, Ty idiot. Máš padáka. Uvidíme sa na súde.“
Ján sa chcel ospravedlniť. Veď slušnosť to káže, ale...
Súdne konanie trvalo niekoľko mesiacov. Ján si svojim činom pošramotil povesť. Medzi pracovníkmi od fachu sa rozniesla správa o jeho agresivite. Ján nakoniec vyviazol z tejto prekérnej situácie iba s podmienkou.
Jedni tvrdia, že mál šťastie. Tí ostatní, že udrel príliš slabo.