Hľadanie odpovede

12.03.2010 15:42
Karol bol primárom patologického oddelenia už niekoľko rokov. Vďaka svojej profesii dospel k presvedčeniu, že ľudia často znášajú bolesť duše horšie, ako bolesť tela. Napriek tomu, že jeho povolaním nebolo liečiť ani jedno, ani druhé, často sa zamýšľal nad dôvodom, prečo sa niektorí z jeho „klientov“ vlastným pričinením dopracovali tak ďaleko, až na jeho pitevný stôl.
Na tela postrádajúce dušu si Karol začal zvykať ešte počas študentských liet. Vtedy ešte netušil, že práve miestnosť, ktorú využíval skôr na propagáciu nemiestnych žartíkov, ako na seriózne štúdium, sa mu stane osudnou. Počas niekoľkých rokov sa vypracoval na skúseného patológa, ktorému sa pod rukami vystriedalo množstvo tiel poznačených nevyliečiteľnými chorobami či náhlymi srdcovými alebo mozgovými príhodami. O niečo neskôr, keď ho práca priviedla k súdnej patológii, pridali sa k ním tela ľudí, ktorí si na život siahli sami. Karol sa považoval za tvrdého chlapa, no skratové konanie ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodli opustiť tento svet, ho zakaždým dohnalo k hĺbavým úvahám o hodnote ľudského života. Ani roky praxe mu nepomohli pri hľadaní odpovede na otázku, čo je to za sila, ktorá prinúti človeka definitívne rezignovať na život.
Karol bol ako súdny patológ pracovne veľmi vyťažený. Naliehavosť jednotlivých prípadov si často vyžadovala jeho prítomnosť v zamestnaní aj mimo pracovnej doby a cez víkendy. Ako čerstvý päťdesiatnik si napriek tomu našiel partnerku, ktorá mu túto chybičku krásy bola ochotná tolerovať. Keďže jej pracovné aktivity nebolo možné, rovnako ako Karolove, nijako časovo obmedziť, ich vzájomná komunikácia bola možná často iba vďaka moderným výdobytkom doby. Novinárka na voľnej nohe, večne hľadajúcou zaujímavú tému na písanie, sa po niekoľkomesačnej známosti rozhodla lásku ku Karolovi spečatiť sobášom. O necelý rok na radosť obidvoch manželov, sa ich rodinka rozrástla o dcéru. Karol bol presvedčený, že práve on patrí k tej časti ľudstva, ktorej je osud priaznivo naklonený.
Spolužitie dvoch maximálne pracovne vyťažených ľudí, nebolo vždy zábavné. Najviac by o tom vedela rozprávať ich dcéra, ktorú striedavo varovali mamini, alebo otcovi rodičia. Čas strávený spoločne bol skôr výnimkou, ako pravidlom. Rodina trávila spoločne iba dovolenky, ktoré si vychutnávala najmä dcéra, ktorá aspoň vtedy cítila, že má obidvoch rodičov. Blížilo sa desiate výročie Karolovho sobáša. Po vzájomnej dohode sa rodina rozhodla osláviť túto veľkolepú udalosť spoločnou dovolenkou v niektorej z exotických krajín.
Jamajka – destinácia, ktorej klady vyzdvihovala zamestnankyňa cestovnej kancelárie viac, ako u iných z katalógovej ponuky, sa na niekoľko dni malo stať miestom oddychu a utuženia vzťahov Karola a jeho rodiny. Ubytovanie v jednej z odľahlejších častí malebného ostrova, predčilo očakávania všetkých členov rodiny až do chvíle, kým do hotelovej izby neprenikli zvuky samby, prebúdzajúce tento turistický raj k nočnému životu. Karol si ťažko zvykal na rytmy, ktorých nebol nikdy prívržencom. To sa nedalo povedať o jeho manželke a dcére, ktoré boli týmto miestom priam nadšené. Kolotoč dovolenkových aktivít po niekoľkých dňoch zmohol Karola natoľko, že sa rozhodol aspoň jeden deň stráviť relaxáciou v hotelovej izbe, bokom od šialenstva, ktorým sa domorodci pokúšali upútať turistov, aby tí potom na oplátku siahli hlbšie do svojho vrecka. Karolova manželka a dcéra si na rozdiel od hlavy rodiny nechceli nechať ujsť to, všetkými farbami hýriace šialenstvo, ktorému podľahli hneď po príchode. Pocit slobody a voľnosti tu bolo cítiť na každom kroku. Ľudia usmievaví, priateľskí, rôznych národností a rás sa náhlili k miestu, kde sa po polnoci mal konať veľkolepý ohňostroj. Mama a dcéra sa nechali unášať davom a vychutnávali si atmosféru, ktorá sa nedala porovnať so žiadnou z doterajších dovoleniek. Vystúpenie domorodých spevákov, tanečníkov, hltačov ohňa a hlavne toľko ospevovaný ohňostroj, prilákal v neskorú nočnú hodinu na pláž nespočetné množstvo turistov bažiacich po zábave.
Karol s obavami pozoroval pohyb ručičky na náramkových hodinkách. Už sa takmer brieždilo a jeho manželka s dcérou sa ešte stále nevrátili. Chvíľu premýšľal čo urobí, potom si prehodil cez ramena košeľu a zviezol sa výťahom na recepciu. Tam sa večne usmiatemu zamestnancovi recepcie zdôveril so svojimi obavami o manželku a dcéru. Recepčný zavalil Karola množstvom otázok a potom niekoľko minút telefonoval. Keď informoval Karola o nočných udalostiach na pláži, jeho povestný úsmev kdesi zmizol. Počas toľko avizovanej veľkolepej show došlo vďaka neopatrnému zaobchádzaniu s pyrotechnikou k nešťastiu. Niekoľko svetlíc z ohňostroja dopadlo na šiator zakývajúci pódium s vystupujúcimi umelcami. Ten sa vznietil. Okolo stojaci diváci spanikárili a v obavách o vlastný život sa snažili dostať čím skôr preč. Každý v tom momente myslel iba na svoju záchranu a tak bilancia tejto udalosti bola veľmi smutná. Informáciu o počte mŕtvych a ranených Karol už nevnímal, čím skôr chcel zistiť kde, v ktorej nemocnici sa nachádza jeho dcéra a manželka. Karol nedokázal odtrhnúť zrak od dvoch nehybných tiel. Vyzerali navlas podobne, ako tie ktoré vídaval na pitevnom stole. Zrazu mu prišlo veľmi zle. Chcelo sa mu zvracať a bolelo ho celé vnútro. Niečo hlboko v jeho duši sa zlomilo.
Karol opustil hrob svojej manželky a dcéry ako posledný. Bolo toho veľa čo im za krátky čas spolužitia nestihol povedať, no teraz to už aj tak nemalo zmysel.
Karol si na spáchanie samovraždy vybral jeden z mostov klenúcich sa nad Dunajom. Ťažko povedať, či si pred týmto činom zodpovedal na otázku, ktorou sa jeho myseľ už dva roky zaoberala alebo či pre neho ostal rébus, prečo si človek sám siahne na život, navždy nevyriešený.

Katalóg stránok