Kabela

V to ráno sa rozhlasové stanice prebiehali v šírení informácie, že čas Vianoc je opäť tu. Nie len tak mediálne, ale naozaj, aj s posolstvom vďaka ktorému roky pretrval. Nedalo sa prepočuť, že by nebolo od veci prejaviť aspoň trocha ľudskosti a spolupatričnosti s tými, ktorých život sa stal mozaikou prehier, sklamaní a chorôb. Otočila som gombíkom na prijímači, aby mi ta, charitatívne myšlienky šíriaca pani nezničila aj to málo radosti a veselosti, čo som si zachovala po zistení sumy, ktorá zdobila môj účet. Pribuchla som za sebou dvere od bytu, a zamierila som do mesta kúpiť nejaké pečivo, nech mám aspoň do čoho zahryznúť, keď budem zízať pod prázdny vianočný stromček. Vianoce-nevianoce, rozhodla som sa, že sto tridsiatich štyroch  eur, ktoré mi ešte zostali na účte, sa ani nedotknem. Nech vstúpim do nového roka aspoň s nejakým kapitálom. Pevne rozhodnutá vykročila som do ulíc mesta.

Už hodnú chvíľu som upierala zrak na výklad. Kabela šedej farby s hnedým lemovaním, ma upútala natoľko, že som od nej nedokázala odtrhnúť zrak. Pravé takúto som si vo svojich snoch predstavovala. Usmiala som sa na objekt svojej túžby, a na vzdory predsavzatiu neprovokovať svoje zmysli dráždivými vnemami, vstúpila som do obchodu. V regáli stáli „sestry“ tej mojej vysnívanej – jedna čierna, druhá modrá. Poprosila som najprv tú čiernu. Prezerala som si ju z vonku i z vnútra. Ani veľká ani malá, ani okázalá ani všedná. Bola som si istá, že je to ta pravá. Vyprosila som si šedú z výkladu. To sa už pri mne pristavila dievčina sediaca na invalidnom vozíčku.

„Je nádherná,“ podotkla upierajúc oči na vec, ktorú som testovala hmatom i pohľadom.

„Môžem aj ja?“ spýtala sa mierne váhajúc.

Prikývla som a položila som jej kabelu na kolená. 

Dievčina ju pohladila, a mne sa zdalo, že aj úsmev, ktorý sa jej usídlil na tvári, patril kabele. Nechala som ju, nech sa nešťastné dievča aspoň na chvíľu poteší. Predavačka podozrievalo preskakovala pohľadom raz na jedu, raz na druhú. Aby som ju trocha zamestnala, spýtala som sa na cenu.

„134“ povedala číslo.

„134 čo?“ spýtala som sa, ako keby som prišla z Ukrajiny.

„134 eur, čo si myslíte, že ešte predávame v korunách?“ Zachichúňala sa mi do tváre. Takmer ma šľahlo, toľko peňazí. To si nemôžem dovoliť. Najbližší mesiac by som jedla iba kyslú kapustu a zemiaky. To jediné som mala v špajzy. Smutne som sa pozrela na dievčinu, ktorá ešte stále držala v ruke kožený výtvor talianskych dizajnérov.

„134“ aj ona zopakovala to magické číslo a v očiach sa jej zaleskla slza.

„Tak čo beriete, alebo ju môžem uložiť tam kde bola?“ spýtala sa nervy strácajúca predavačka, ktorú už zjavne omrzelo venovať sa dvom chudinám, ktoré si nemôžu dovoliť obyčajnú kabelu. Kabelu som vrátila, a rozmýšľajúc o neprávosti tohto sveta, vytratila som sa z obchodu.

 

Po niekoľkých dňoch sa mi ozvala priateľka. Vraj musíme sa stretnúť cez obedňajšiu prestávku.

-Prečo nie?- pomyslela som si v duchu. Už v predstihu som si predstavovala naše klebetenie o jej bombastickom živote.

 

Do cukrárne som dorazila prvá. Usadila som sa v boxe pri okne, aby nás nikto nevyrušoval.

–Ideálne miesto na pokojný rozhovor,- pomyslela som si.

Konečne sa objavila. Pravá dáma. Tvárička nezodpovedajúca veku, postava modelky a oblečenie? Škoda reči. Trendy, samá koža – pravdaže pravá. Aj keď?

-Vždy sa tak vehementne hlásila k bojovníčkam za práva zvierat. Žeby zrazu prehodnotila svoje životné ideály?- uvažovala som si v duchu, keď som prechádzala zrakom po jej koženom autfite. Zamávala mi už vo dverách, a vtom som si na jej pleci všimla ju – moju vysnívanú kabelu. Ticho som jej závidela. Kde sa podela spravodlivosť tohto sveta, ona dve deti, muž a ešte k tomu tá kabela, a ja nič.

Uvelebila sa pri stole a hneď prešla k veci, vraj na klebetenie nemá čas.

„Súrne potrebujem požičať stovku,“ pustila do éteru.

„A to ako odo mňa?“ zadivila som sa oproti sediacej manželke majiteľa prosperujúcej firmy.

„No a od koho, veď ty nemáš kde utrácať,“ povedala, čo si naivne myslela.

Začala som ľutovať, že som si tu kabelu nekúpila, ona by bola o 134 eur bohatšia a ja by som nemala na pôžičku.  

 „A... a čo tá kabela?“ spýtala som sa konečne, na to čo ma zaujímalo.

„Čo by s ňou malo byť?“

„No 134 eur.“

„No hádam si ešte v tom pos... živote môžem urobiť aj radosť,“ oznámila mi zvýšeným hlasom.

Mohla, ale nie mojou kabelou.

„Neblázni súrne ich potrebujem. Šlohla som Olinkovi stovku z firemnej pokladne,“ priznala šeptom.

„A on sa vráti už zajtra zo služobky, ak mi na to príde, tak bude ziapať ako zmyslov zbavený. Čím je väčší podnikateľ, tým mi menej dopraje,“ bonzla na svojho manžela, keď zazrela výraz mojej tváre. Ten zodpovedal šialenej myšlienke, ktorá sa práve zrodila v mojej hlave.

„No, vieš ty čo? Ty si si už radosť urobila, tak je rad na mne.“ Usmiala som sa na ňu.

„Kúpim tu kabelu od teba za stovku.“

„Ale to je vydieranie, stála sto tridsať štyri ! Za to by som ťa mohla aj udať!“ šplechla na mňa rozčúlene. Rozosmiala som sa.

„Nie je to náhodou opačne, veď ty si prišla pýtať peniaze odo mňa. Ja sa ti snažím iba pomôcť.“

Nakoniec sme sa dohodli. Na ďalší deň putovala moja posledná stovka do jej peňaženky a jej kabela na moje plece. V zapätí som na účet zabudla a oddala som sa emóciám z nečakaného vianočného darčeka. Boli také silné, že som prestala vnímať svet okolo a takmer som prevrátila invalidný vozík dievčiny, ktorá zo všetkých síl rukami zatláčala do kolies, aby sa vyškriabala po mierne stúpajúcom chodníku.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa rozšafne.

„Dobrý,“ pozdravilo dievča, a ja som si v tom momente uvedomila, že je to ona. Dievčina s rovnakým vkusom ako ja. Úsmev mi zamrzol na perách. Radosť z kabely hompáľajúcej sa na mojom pleci razom pominula. Priam som sa hanbila. Ja mám zdravé nohy a ako bonus k Vianociam kabelu za super cenu. Ona ani jedno, ani druhé. Neznášala som,  keď sa to moje svedomie ozývalo v najnevhodnejšom čase. Keď je veľa práce, tak nezasiahne, nepovie nebuď hlúpa a odpočiň si. Vtedy mlčí, ako by ho ani nebolo. Čo sa to s ním do kelu zasa porobilo? Teraz mi hádžeš polena pod nohy? Práve teraz, keď mám na účte iba biednych tridsať štyri eur?- takmer som sa rozplakala, no na neho to neplatilo. Nedalo sa umlčať stále si húdlo svoje.

Ani neviem ako sa to stalo. Pristihla som sa ako vyberám osobné veci z kabely do igelitky a moje ústa vyriekli:  

„Pekné Vianoce.“ Podala som dievčine kabelu, ktorá sa ešte nestihla ohriať na mojom pleci. Potom som sa na ňu usmial a zmizla som v dave ľudí, do ktorého ma zavlieklo to moje svedomie, aby vo mne zahnalo myšlienku vrátiť sa a vypýtať si kabelu naspäť.