Odhalená minulosť

12.03.2010 15:57
Májové slnko pošteklilo svojimi lúčmi kučeravého chlapca túliaceho sa k mame. Ten na chvíľu odtrhol zrak od cínovej truhly, ktorá údajne ukrývala pozostatky jeho otca a zadíval sa na človeka, ktorý vydal povel na paľbu. Vo chvíli, keď niekoľko sálv zasvišťalo vzduchom, ten mladý vojak pozabudol na vojenskú disciplínu a zotrel si slzu, ktorá ho pálila v oku.
Historku o tajnom sobáši svojich rodičov Dušan poznal už takmer naspamäť. Napriek tomu vždy so zatajeným dychom počúval mamine rozprávanie o svadobnom obrade, ktorý prebehol iba za prítomnosti rodičov a zástupcu štátu, ktorý v mene republiky vyhlásil Dušanovho otca a mamu za manželov. Sobášu dvoch neplnoletých ľudí v tom čase neprial, nie len spoločenský systém, ale ani ženíchovi rodičia, ktorí vo svojich víziách o synovej budúcnosti nepočítali so sotva sedemnásťročnou tehotnou dievčinou. V tých dňoch padlo veľa hanlivých slov i prekliati v obidvoch znepriatelených táboroch. Nezdravej rodinnej klíme nepodľahli iba novomanželia, ktorí síce nevedeli, čo obnáša starostlivosť o novorodenca, no radosť z jeho príchodu dávali bez ostychu najavo celému okoliu.
Prešlo zopár rokov, ktoré Dušanovi rodičia využili na upevnenie svojho vzťahu a výchovu syna. Pokojne plynúci život mladej rodinky narušil povolávací rozkaz, vďaka , ktorému mal Dušanov otec nastúpiť k pohraničnej stráži a tam chrániť spokojný spánok svojej rodiny. „Vráť sa nám skoro,“ týmito slovami vyprevádzala Dušanova mama manžela, netušiac, že sa jej prosba vypni tak skoro, a jej manžel sa vráti natrvalo už o niekoľko týždňov, bohužiaľ v cínovej rakve. Túto etapu života prežila iba vďaka synovej láske, ktorú jej nadeľoval plným priehrštím.
Dušan mal vysokoškolský diplom na dosah ruky. Už iba záverečná štátna skúška, a sľub, ktorý dal starému otcovi, bude splnený. Pred tým však musel splniť ešte jeden sľub. Sľub, ktorý dal svojmu nebohému otcovi v deň jeho pohrebu. Už dávno pochyboval o pravdivosti slov stojacích na ústrižku novín, ktoré pred ním mama roky starostlivo schovávala na dne zásuvky.
„Z nedbanlivosti pri výkone základnej vojenskej služby prišiel o život...“ napísal jeden z vtedajších ambicióznych novinárov o jeho otcovi. Ťažko povedať, prečo si Dušan na odhaľovanie minulosti vybral práve toto obdobie. Niekoľko dní sa prehrabával v “zakázanej“ zásuvke, kde okrem oficiálnych dokumentov našiel aj zopár starých fotografií zachytávajúcich deň otcovho pohrebu. Dušan si ich dôkladne prezrel, potom vybral jednu z nich a starostlivo ju vložil do kufríka. Rozbehol patraciu akciu na zistenie totožnosti vojaka, ktorého fotograf zvečnil práve vo chvíli, keď si utieral slzy. Trvalo niekoľko týždňov, kým sa mu podarilo nájsť túto osobu, ktorá mohla vniesť trocha svetla do nejasnej smrti jeho otca.
„Nežije si najhoršie“ prebehlo mu mysľou pri pohľade na vilovú alej, ktorou sa viezol taxíkom. Svoju mienku si poopravil po príchode na koniec honosnej štvrte, kde stála nedostavaná chátrajúca budova, ktorá sa akiste pôvodne mala vyrovnať okolostojacim prepychovým sídlam. Práve adresa tejto spustnutej budovy sa zhodovala s adresou, ktorú hľadal. Dušan vystúpil z auta a vykročil k domu. Dvere obydlia sa otvorili skôr ako stihol zazvoniť. Táto schôdzka bola dohodnutá telefonicky pred niekoľkými dňami. Človek, ktorý stál oproti Dušanovi, sa ani trocha nepodobal vojakovi z fotografie. Večer očakávaných otázok i nečakaných odpovedí sa pretiahol do neskorej noci. Bývalý spolubojovník Dušanovho otca sa ani nesnažil zakryť emócie pri odhaľovaní minulosti. Rozprávanie niekoľko krát prerušil, aby si osušil slzy.
Dušanov otec nastúpila na základnú vojenskú službu na opačný koniec vtedajšej republiky. Hneď v prvých dňoch sa dostal so konfliktu so svojim nadriadeným. Išlo o hlúposť z pohľadu nevojaka, no o vážne zanedbanie disciplíny z pohľadu vojenského funkcionára. Dušanov otec nastúpil na rajóny. Po vykonaní tejto práce mu jeden z veliteľov nariadil vykonať opätovnú očistu chodby a umyvárne. Dušanov otec mu oponoval. Bol presvedčený, že prácu vykonal dôkladne. Keď mu veliteľ vylial vedro špinavej vody na dlážku došlo k výmene názorov, následky ktorej Dušanov otec pociťoval každý nasledujúci deň. „K zemi a vztyk“, týmito povelmi trápil veliteľ všetkých nováčikov, no cezpoľný beh v členitom teréne bol špecialitou určenou pre tých s titulom “neprispôsobiví“.
V ten osudný deň bolo sparno, ako v pekle. Kvôli počasiu bol výcvik nováčikov ukončený skôr. Veliteľ dal predvolať Dušanovho otca a oznámil mu, že za päť minút odchádza so skupinou bažantov na beh do neďalekého lesa. Novopečený vojak, už vedel, že klásť odpor nemá zmysel. Veliteľov rozkaz sa rovnal takmer Božiemu prikázaniu. Všetci účastníci tejto akcie patrili k elite miestneho vojenského útvaru. Svoj voľný čas trávili vylepšovaním si telesnej kondície. Bol medzi nimi aj vojak z fotografie. Stal sa jedným zo svedkov neľudského zaobchádzania veliteľa s Dušanovým otcom. Jeho vyčerpané telo dlho nevydržalo tempo nasadené silnými chlapmi. Spočiatku iba zaostával. Po niekoľkých kilometroch padol vysilený na zem. Nevládal hovoriť, nie to ešte behať. Veliteľ mu uštedril kopanec do brucha a zavelil vstať. Keď zistil, že ho podriadený ignoruje , kopol do neho ešte raz. Dušanov otec nevstal – nevládal. To čo nasledovalo po tom, sa nedá nazvať inak, ako záchvat šialenstva. Veliteľ začal mlátil Dušanovho otca hlava nehlavá, nedbajúc na jeho prosby ani na prosby svedkov, ktorí pribehli na miesto popravy, keď už bolo neskoro. Pod hrozbou vezenia boli všetci svedkovia toho činu viazaní mlčanlivosťou. Vojsko si nemohlo dovoliť takýto škandál. Veliteľa potrestali prevelením na iný útvar. V lekárskej správe bol, ako príčina smrti udaný náhly srdcový kolaps. Medzi ostatných vojakov rozšírili správu, ktorú uverejnil aj jeden z vtedajších denníkov. Dušanovho otca tam vykreslili, ako konfliktného vojaka, ktorý si svojou nedbanlivosťou privodil smrť. Napriek veliteľovmu nesúhlasu sa rozhodol schladiť si svoje rozpálené telo v studených vlnách prihraničnej rieky. Silný šok jeho srdce nevydržalo.
V deň svojej promócie Dušan zničil dokumenty týkajúce sa otcovej smrti. Ťaživý obsah tajnej zásuvky navždy zmizol v blčiacich plameňoch. Pamiatka človeka, ktorého nadovšetko miloval, bola očistená napriek tomu , že šialenec, ktorý mal na svedomí jeho smrť sa za svoj čin nikdy nezodpovedal.

Katalóg stránok