Rodinné hniezdo
12.03.2010 15:40
Stará pani s nevôľou pozorovala výraz na tvárach svojich štyroch potomkov, ktorým práve oznámila, že rodinné sídlo, miesto bytostné spojene s ich detstvom, zanecháva iba jednému z nich. Osem krížikov, ktoré už poriadne omíňali jej bedrá a strach z nástrah ktoré číhajú na osamelých starších ľudí v dnešnej dobe, primäli túto sympatickú pani prenechať opraty gazdinnej v rukách mladšej a práceschopnejšej osoby.
Dom obkolesený vysokým múrom pod lesíkom za mestom dostal honosný názov Vilka ešte pred vojnou. Už vtedy vzbudzoval pozornosť okoloidúcich na tie časy netypickým riešením strechy, ktorú zdobilo niekoľko vežičiek. Precízne vykonané stavebné a štukatérske práce budili dojem, že sa jedna o honosne sídlo. Napriek tomu v ňom žila rodina obyčajného murára, ktorý na svojich výjazdoch za zárobkom pričuchol takmer k všetkým prácam potrebným pri stavbe domu. Svoje znalosti potom zužitkoval pri výstavbe rodinného hniezda do ktorého si priviedol mladučkú manželku. Kým sa potuloval po svete jeho manželka, pani Elenka, obšívala ženy i dievčence v širokom okolí. Osud k nim bol žičlivý pri hanobení peňazí, no dlho im nedoprial potomka a tak sa pani Elenka rada kochala aspoň pohľadom na malé parádnice vrtiace sa pred zrkadlom. Korunky ktoré za svoju šikovnosť utŕžila starostlivo odkladala na horšie časy. Keď vypukla vojna, všetko sa zrazu zmenilo. Manžel pani Elenky dostal povolávací rozkaz a jej neostávalo nič iné len popasovať sa s osudom a pokúsiť sa prežiť. Aby tých starosti nebolo málo zistila, že je tehotná. K obavám o vlastný život pribudla obava o život dieťaťa po ktorom roky márne túžila. Rozhodla sa opustiť milovaný domov a presťahovať sa k rodičom na dedinu. Neraz so slzami v očiach načúvala zlovestným zvukom výstražných sirén, ktoré oznamovali príchod smrť rozsievajúcich nepriateľských lietadiel. Aj toto dlhé a neradostné obdobie sa podarilo pani Elenke preklenúť. Manžela, rovnako ako vilku pod lesom, videla až po vojne. Kým vilka prestála toto obdobie iba s nepatrnými škrabancami a rozbitými oknami, rany ktoré utŕžil Elenkin manžel na fronte, najmä tie duševné, potrebovali dlhodobú liečbu. Kým jeho zdravotný stav mu nedovoľoval podieľať sa na obnove vlasti, pani Elenka sa nanovo začala podieľať na obnove šatníkov žien, ktoré si po dlhom odriekaní konečne mohli dopriať trocha radosti. V silnom pracovnom nasadení si ani nestihla všímať ako sa roky míňajú . Rodina sa rozrástla o ďalších troch synov. Manžel pani Elenky chorľavel z roka na rok viac. Radosti z preberania vysokoškolského diplomu prvorodeného syna sa už nedožil. Snaha o zabezpečenie budúcnosti ostatným deťom ostala na starosti pani Elenke. Pomaly, ale isto aj ona začala pociťovať na svojich pleciach tiahu prežitých rokov. Oči videli čoraz menej, aj prsty začali byť akési nešikovné. Nadišiel čas prestať so šitím. Dôchodok a peniažky , ktoré si za roky utŕžila jej napriek tomu stačili na celkom slušné prežitie.
Starosť jej robila vilka, na obriadenie ktorej pomaly, ale isto nemala dostatok síl. Veľa bezsenných noci sprevádzalo jej rozhodnutie zanechá rodinné sídlo iba jednému z potomkov. Všetkým svojím synom v minulosti pomáhala ako sa dalo, či už pri štúdiách, alebo pri zakladaní si rodinného hniezda. V tej chvíli si ozaj trocha pripadala ako krkavčia matka. Tušila, že ostatné deti sa síce podvolia jej rozhodnutiu, no v hĺbke duše s ním nikdy nebudú súhlasiť, hoci si za posledné roky iba zriedkakedy našli cestičku k rodnému obydliu. Rodina, práca a hanobenie peňazí im zaberala takmer všetok voľný čas. Na ňu si spomenuli iba v čase keď bolo potrebné varovať vnúčence, alebo v prípade finančne núdze. Ale aby zase všetkým nekrivdila. Najmladší syn Ivan ju navštevoval spolu so svojou večne usmiatou a štebotavou manželkou Jelou každý druhý víkend. Možno preto, že im osud nedoprial potomstvo a možno preto aby aspoň na chvíľu vypadli z hluku miestneho megasídliska. Práve im sa pani Elenka rozhodla ponechať vilku na ktorej zub času z roka na rok zanechával viditeľnejšie stopy.
Zdalo sa, že mamine rozhodnutie prebolelo. Vilka vďaka novým obyvateľom dostala nový šat a v čase narodením pani Elenky sa v nej objavili aj ostatné deti a vnúčatá. S plynúcim časom sa začalo zdravie pani Elenky zhoršovať. Čím ďalej tým viac bola odkázaná na cudziu pomoc. Synove pracovné aktivity sa neraz končili až nad ránom a jedinou osobou, ktorá svoje pracovné tempo bola ochotná podriadila potrebám pani Elenky bola synova manželka Po istom čase aj na jej tvári bolo čoraz menej badať úsmev ktorý kedysi tak očaril starú pani. Jej štebotavý hlások zmenil svoju farbu aj obsah. Nakoniec, oháňajúc sa skutočnosťou, že pani Elenka porodila štyri deti, tak nech sa o ňu postarajú ,nebola ani ona ochotná poľaviť z pracovných povinnosti na úkor starostlivosti o svokru. Po intenzívnom naliehaní na manžela dospeli k spoločnému záveru umiestniť pani Elenku v niektorom z okolitých domovoch sociálnych služieb. Na jej názor sa nepýtali. Tá svojimi každodennými potrebami otravovala svojho syna aj nevestu tak intenzívne, že si ju prestali všímať a ich komunikácia s ňou sa obmedzila na otázku či brala lieky. Po niekdajšej usmievavej a štebotavej neveste nebolo ani stopy.
Pani Elenka stala pri okne svojho nového domova, ktorým sa jej stala izba na tretom poschodí ustanovizne ktorú obývalo množstvo prestárlych občanov na„vrtochy“ ktorých deti v tomto uponáhľanom čase nemali čas. Bolo slnečné počasie vďaka ktorému pani Elenka dovidela na opačnú stranu mesta , kde sa pod lesíkom týčili tri vežičky jej srdcu tak milého obydlia, ktoré pre ňu pred rokmi s veľkou láskou vybudoval manžel a kde v bolestiach priviedla na svet štyri deti dúfajúc, že v čase potreby sa o ňu postarajú. Neubránila sa slzám pri spomienke na minulosť. Jej bolestné spomienky prerušila mladá usmievavá zamestnankyňa ústavu, ktorá jej čosi milým hláskom zaštebotala. Pani Elenka bez slova zavrtela hlavou. Úž dávno prestala dôverovať ženám so štebotavým hlasom a milým úsmevom na perách.