Sľub

12.03.2010 16:09
Prežiť veľkonočné sviatky v posteli nie je najpríjemnejšia vec, najmä ak je vaša telesná schránka pokrytá lepkavým potom a teplota tela sa nebezpečne blíži ku hranici za ktorou sa definitívne končia všetky vaše vyhliadky na pozemský život. Z času na čas celkom realisticky zhodnotíte svoj neutešený stav, no poväčšine sa vaša myseľ nadopovaná liekmi vznáša kdesi za hranicou skutočnosti a tvare vašich blízkych sa menia na éterické osoby, ktoré sa rozplynú práve v tom okamihu, keď ich najviac potrebujete. Tak to bolo aj v mojom prípade. Udalosti veľkonočného piatku a zvýšená telesná teplota prispeli k tomu, že som vo svojom pokročilo mladom veku, veľmi ťažko znášala chorobu. Moje chabé pokusy o zmysluplné krátenie si dlhej chvíle, zlyhávali vďaka mojej nemohúcnosti. Nakoniec, nevidiac inú možnosť útechy, siahla som po modlitebnej knižke. Bola som presvedčená, že jej obsah aspoň sčasti uchlácholí moju podráždenú myseľ. Nenápadnú knižočku v starom ošúchanom obale som chvíľu pohládzala v rukách. Potom som prstami zahrabala medzi jej stránkami bez toho, aby som pozerala na obsah. Nakoniec som sa definitívne rozhodla a pritiahla som si knihu bližšie. Zrak mi padol na text s názvom “Modlitbu za šťastlivú smrť“. Potichu som opakovala názov modlitby, ktorá sa mi objavila pred očami. - Hádam to zo mnou nie je až také zle,- prebleslo mi mysľou a okamžite som knihu zatvorila.
„ Ak sa ju pomodlím určite zomriem,“ čosi mi našepkávalo túto myšlienku a tak som volila druhú možnosť a knihu som nenápadne schovala pod paplón. Chmúrne myšlienky som však už odohnať nemohla. Slovíčko “smrť“ sa zahniezdilo v mojej mysli a ja som nevedela nájsť spôsob ako sa ho zbaviť. Ručička na starom budíku, sa pomaly ale iste blížila k dvanástke. Bol to čas, keď väčšina normálnych ľudí spí a tí spravodlivejší sa prechádzajú ríšou snov. O, ako veľmi som im závidela. Prehadzovala som sa na posteli, ktorá omínala celé moje telo, nakoniec som to nevydržala a pokúsila som sa privolať spánok ďalšou dávkou liekov, na ktoré som mala, z lekárskeho hľadiska, nárok až o niekoľko hodín. Po vyskúšaní všakovakých polôh v posteli a po preskúmaní jej všetkých častí, som konečne našla miesto, ktoré, ako som dúfala, bude aspoň niekoľko minút tým pravým. Skutočne sa mi zdalo, že spánok už obchádza okolo mojej postele a čo nevidieť ma vtiahne do svojej ríše. Niekoľko minút som nehybne ležala. Iste by tých minút bolo viacej, nebyť jemného šuchotavého zvuku za mojím chrbtom. -Bože daj, aby to bol sen a nie skutočnosť,- prosila som v duchu dúfajúc, že moju myseľ konečne opantal nejaký sen. Keď zvuk zosilnel a na svojom tele som pocítila akýsi chlad, pochopila som, že ešte stále nespím a prudko som sa otočila. Všade dookola bola iba hustá tma, zato mne pribudla do zbierky ďalšia diagnóza, zaseknuté krčné stavce. Na chvíľu som prestala myslieť na smrť a začala som sa zaoberať vlastnou hlúposťou.
-Ak je pravda, že hlupáci majú šťastie, tak teraz už určité zaspím,- utešovala som sa v duchu, no po chvíli som skonštatovala, že s vykrútenou hlavou sa ťažko zaspáva aj hlupákom. Zrejme patrím do tej skupiny ľudstva, ktorej bola hlúposť nadelená dupľovane. Toto znepokojujúce zistenie ma donútilo sadnúť si na posteľ. Znova som pozrela na hodiny. Hodina duchov už dávno minula. Len čo som si ľahla, znova som začula ten šuchot. Neotočila som sa.
„Kašlem na šuchot aj na smrť,“ rúhavo som zašomrala a zatvorila som oči pevne rozhodnutá otvoriť ich až ráno. Tento krát som to takmer dokázala, nebyť jemného vánku, ktorý mi pohladil tvár. To už bolo priveľa. Otvorila som oči a ... A zbadala som pri posteli ženu. Cudziu ženu.
„Tuším som sa predávkovala liekmi,“ prebehlo mi mysľou. Rukami som si niekoľko krát pretrela oči, no zdalo sa, že môj zrak je v poriadku. Žena s neznámou tvárou tam bola stále. Paplón ktorý prikrýval moju telesnú schránku sa začal natriasať a ja som tu triašku nebola schopná zastaviť. To čo môj rozum odmietal pripustiť, to nervová sústava zhodnotila, ako blížiace sa nebezpečenstvo a moje telo zaliala ďalšia dávka potu. Niekoľko krát som naprázdno preglgla. Potom som pozberala zvyšok odvahy a rozhodla som sa neznámu osobu osloviť. Nezmohla som sa však ani na slovo. Civela som na príšelkyňu pokúšajúc sa vylúdiť aspoň hlásku. Zdalo sa mi, že mojej návštevníčke sa objavil na tvári úsmev. Zrazu mi bola celkom sympatická. Aj zvieravý pocit v krku pominul a ja som sa konečne zo seba vykoktala:
„Kto ste?“ Žena sa nahla nad moju posteľ a skúmavo si ma premeriavala pohľadom. Ani trocha sa mi to nepáčilo. Cudzia žena v mojej izbe a navyše nemá. Nepoznám ženu, ktorá by rada mlčala. Vďaka svetlu z pouličnej lampy, ktoré akoby zázrakom znova fungovalo, som po očku pozorovala tú čudnú osôbku. Zámerné som použila výraz osôbku, pretože merala iba niečo cez meter päťdesiat. Pri pohľade do jej tváre som zacítila ako mi po chrbte steká pot.. Moje srdce pridalo na obrátkach a telo sa znova začalo triasť od strachu.
„Kto ste?“ zopakovala som otázku. Keďže žena stále mlčala, obzrela som si ju dôkladnejšie. Teda dôkladnejšie v medziach mojich možnosti. Pozerala som jej do tváre, no vek som jej odhadnúť nevedela. Nebola najmladšia, no do dôchodku mala tiež poriadne ďaleko. Čo sa týka zovňajšku, bola pekná. Dalo by sa povedať, že krajšiu osobu som v svojom živote nevidela, no jej alabastrová farba pokožky vzbudzovala vo mne nedôveru. -Zrejme je to tým ponocovaním,- pomyslela som si. Zároveň ma napadlo, či náhodou nevie čítať myšlienky. - Škaredá rozhodne nie je,- rýchlo som pokračovala vo svojich úvahách. Oblečenie. Keď som došla k tomu bodu svojej zvedavosti, neznáma žena prerušila mlčanie.
„Nadišiel tvoj čas. Prišla som si pre teba.“ Cudzinka ku mne vystrela ruku. „ Ale kam? My dve sa predsa nepoznáme,“ vyľakane som oponovala.
„Niet človeka na tejto zemi, ktorý by ma nepoznal, alebo nebude poznať,“ vysvetľovala žena-návštevníčka.
„Nerozumiem!“ vykríkla som, hoci som dobre rozumela, len som si to nechcela priznať. Nezmiatla ma ani kosa, ktorá mojej návštevníčke zjavne chýbala a ktorá sa doteraz v mojich predstavách spájala so slovom “Smrť“.
„Vy predsa nemôžete byť ..., “ nevyslovila som to slovo. Sadajúc na posteľ, začala som svoj pokus o záchranu.
„Môžete mi povedať, prečo ste si vybrali práve mňa? Ja predsa ... Ja nemám ešte ani manžela, ani rodinu, ani deti. To predsa nie je spravodlivé! Niekto žije aj sto rokov a neberiete ho a aj by si to zaslúžil!“ Cítila som, ako mi tečú slzy po tvári. Boli horúce. Veľmi horúce. Padali na moje trasúce sa ruky, ktoré boli zopäté, ako pri modlitbe, ale nemodlila som sa. V tej chvíli mi to ani nenapadlo. Zato ma napadlo niečo celkom iné. S plačom som oznámila žene:
„Ja fakt s Vami nemôžem ísť. Neodovzdala som firemné peniaze. Nestihla som. Prečo na mňa tak čudne pozeráte?“ spýtala som sa ženy, ktorej výraz na kamennej tvári, akoby zľudštel.
„Čo si budú o mne kolegovia myslieť, že som nespoľahlivá? Alebo nebodaj zlodejka? Prosím. Veľmi vás prosím. Neberte ma so sebou.“ Pre slzy som už takmer nič nevidela. Utrela som si dlaňami oči, tak ako to robievajú malé deti. Návštevníčka si sadla na okraj mojej postele. Automaticky som sa odtiahla.
„Prečo nemáš manžela?“ položila mi otázky návštevníčka. Pokrčila som plecami.
„Koľko času potrebuješ, aby si dobehla zameškané?“ spýtala sa znova. Zdalo sa mi, že argumenty zabrali.
„Päťdesiat rokov, vyhŕklo zo mňa neskromne.
„Päťdesiat rokov?“ milá pani na mňa čudne pozrela.
„Ty teda musíš byť riadne nemehlo,“ potvrdila žena to, čo som ja už dávno vedela.
„No musím si nájsť muža. Sama uznáte, že to, v dnešnej dobe, nie je až také ľahké. A rodina bez detí, to nie je tiež žiadna rodina. To tiež musíte uznať. Pri slove musíte, mojou návštevníčkou trhlo. Napadlo ma, že asi nemusí. Keďže môj započatý monológ neprerušila, pokračovala som vo vymenúvaní všetkého, čo by som ešte mala.
„Matka ma právo vidieť, ako jej detí rastú a potom pomôcť svojím deťom pri výchove vnúčat. Hrať sa z nimi a tešiť sa z ich úspechov.“ Môj zápalistý výpočet vecí, ktoré by som ešte chcela stihnúť, ma prešiel v tom momente, keď som sa pozrela na ženu sediacu na mojej posteli. Rýchlo som dodala, „... a na to tých päťdesiat rokov potrebujem.“ Bolo ticho. Ja som sa už neopovážila pokračovať a moja návštevníčka o niečom tuho rozmýšľala. Pocítila som zimu. Už som neplakala. Ruky sa mi netriasli, zato boli veľmi studené. Zdalo sa mi, že žene sediacej na mojej posteli sa zatvárajú oči. -Akiste sa jej chce spať,“- napadlo mi v duchu. Ktovie kedy si poriadne zdriemla. Tiež to nie je najlepšia robota pre ženu. Túlať sa dňom i nocou , v čase i nečase. Skôr by pristala nejakému chlapovi a nie krehkej žene. Ona ozaj vyzerá veľmi krehká. Zrazu mi jej bolo veľmi  ľúto. V tom otvorila oči. Hrklo mnou.
„Súhlasím,“ potichu povedala pani “Smrť“.
„Súhlasíte?“ neveriaco som sa spýtala.
„Áno, dokonca zájdem tak ďaleko, že ti s tým manželom trocha pomôžem.
„Prosím?“ ak som bola na niečo alergická, tak to bolo dohadzovanie partnerov.
„To mi chcete povedať, že nejakého chlapa, ktorý je na skapanie zachránite a ja si ho budem musieť vziať za manžela?“ opýtala som sa nie veľmi príjemným tónom mojej, takpovediac, dobrodinke. Žena sa zasmiala. Nemala zlaté zuby, ale pekné biele.
„Ešte niečo. Nevyzerá to tu na veľkonočné sviatky. S tým musím niečo urobiť. Môžeš kľudne spať, ja sa postarám o to čo som ti sľúbila. Nelúčim sa na trvalo, som si istá, že sa ešte stretneme.“ Potichučky sa zasmial a zmizla.
Pomaly som precitla. Cítila som sa, ako po preflámovanej noci. Nemala som odvahu otvoriť oči. Bála som sa zistenia, kde budem. Vo svojej posteli, alebo niekde na onom svete. Krik sestriných detí mi potvrdil, že som doma. Sadla som si na posteľ. Ruku som si priložila na čelo. Zdalo sa, že horúčka mi klesla. Obzerala som si svoju izbu. Napriek tomu, že steny boli zrelé na maľovanie, v kresle sa povaľovali moje veci a na stole bolo plno pohárov od čaju, zdala sa mi ta izba krásna. T o sa mi nezdalo už pekných pár rokov. „Bol to iba sen,“ polohlasne som skonštatovala a spokojne som si ľahla naspäť do postele. Kútikmi úst mi šklbalo a chcelo sa mi smiať. Chcelo sa mi smiať nad vlastnou hlúposťou, ale iba do chvíle, kým mi zrak nepadol na luster. Od Vianoc na ňom visela ozdoba s vianočným zvončekom. Teraz tam namiesto neho bolo veľkonočné vajíčko. Oblial ma pot. Spomenula som si na nočný rozhovor so svojou návštevníčkou. Vyletela som z postele ako zmyslov zbavená a rad radom každého v dome, som sa vypytovala, či nevie niečo o veľkonočnom vajíčku. Všetci na mňa čudne pozerali. Vôbec nechápali o čom hovorím.
Na posteli sa prehadzujem už hodnú chvíľu. Ale oči, tie sa otvoriť bojím. Tak, ako pred rokmi cítim, ba takmer som si istá, že ležím vo svojej posteli, ale človek nikdy nevie. Opatrnosti nie je nikdy nadostač. Pred päťdesiatimi rokmi som videla smrtku bez kosy. Ktovie, možno na druhom svete sa človek môže cítiť, ako v svojej starej rozheganej posteli.
„Otvorím oči? Neotvorím? Otvorím oči? Neotvorím?“ na prstoch pod perinou počítam, čo mi vyjde.
„Neotvorím,“ rozhodla som sa. -Ale ak ich neotvorím, ako zistím , kde som?- uvažujem v duchu. „Pomóóc! Pomôžte mi niekto! Je tu myš!“ kričala som na plné hrdlo. Niekto vbehol do izby. „Starká, čo si sa úplne zbláznila?“ kričí na mňa môj sedem ročný pravnuk.
„Čo tak vrieskaš so zatvorenými očami?“ Sediac na posteli, držiac pravú ruku s vystretým ukazovákom pred sebou kričím: „ Tam je potvora!“
„Baby. Babka, v škole sa deti rozprávajú, že ich starí rodičia tajne popíjajú alkohol. Ja som tvrdil, že ty si iná. Budem musieť priznať, že som sa mýlil. Vysvetli mi, ako by sa tu dostala myš, keď je ich taký nedostatok, že v škole namiesto vypchatej myši, mame plyšového myšiaka Mickeyho. Navyše máš zatvorené oči!“ konečne ukončil svoju ohnivú reč môj jediný pravnuk. Slzy sa mi tisnú do oči. Ešte ma nikto neobvinil z alkoholizmu. Otvorila som oči. Ba priam ich vyvaľujem na toho fagana.
„Prečo plačeš?“ pýta sa ma a sadá si na moju posteľ.
„Nikto nie je doma, iba my dvaja. Ja som chorý a ty dávaš na mňa pozor. Stále to tak robievame. Nachystáš mi raňajky a ja si zatiaľ napíšem úlohy. Ty mi ich prekontroluješ a potom sa budeme spolu hrať. Sľúbila si to otcovi.“
Vydýchla som si. Trocha ma bolí pri pomyslení, akým tónom sa so mnou rozpráva moja vlastná krv, aj keď už s niekoľkými prímesami, ale predsa moja. Ale napriek tomu som šťastná, že som doma.
„Koľko je hodín?“ pýtam sa vnuka a zároveň sa sama pozriem na hodinky.
„Je pol desiatej a ty tu pobehuješ v nočnej košeli!“ konečne som vo svojom živle a karhám chlapča.
„Starká tuším sa ti polepšilo. Pred chvíľou ti bolo zle.
„Ja už bežím!“ kričí môj pravnúčik. Šibalský na mňa žmurkne a už uteká z mojej izby splniť moje rozkazy.
Tohtoročnej veľkej noci som sa bála. Prešlo päťdesiat rokov od toho zvláštneho sna v rodičovskom dome. Zajtra je Veľkonočný piatok. Kvôli tomu výročiu som sa v predstihu snažila pripraviť všetko potrebné na sviatky. Nákupy, upratovanie i pečenie. Navyše som si prichystala veci na pohreb. Popísala som listy svojím deťom a vysvetlila im, čo sa vlastne deje. Doma, okrem pravnúčika Filipa, ktorý si robí úlohy a mňa nikto nie je. Dnes som po rokoch opäť otvorila svoj denník a zapisujem doň udalosti dnešného dňa. Niekto otvoril dvere. Zmeravela som a bojím sa otočiť.
„Čo je teta? Čo si taká čudná?“ vychrlil na mňa namiesto pozdravu. Vydýchla som si . Bol to môj obľúbený synovec Jožko.
„Tak čo ti je? Nie si chorá?“ priblížil sa ku mne a oči mu padli na stôl. Denník som nestihla zatvoriť.
„Čo to píšeš?“ vyzvedal.
„Nič čo by stálo za reč,“ stroho som odpovedala. Vedela som, že mi neverí. Napadlo mi, že hádam bude lepšie ak niekomu vysvetlím čo sa deje a čo je príčinou môjho čudného správania v posledných dňoch. Tak som mu teda vyrozprávala celý príbeh z pred päťdesiatich rokov a on sa pri mojom rozprávaní dobre bavil. Hnevalo ma to.
„Teta, ty si blázon. Na môj veru. To veľkonočné vajíčko som tam pred rokom zavesil je . Chcel som ťa prekvapiť.“ Prehýnajúc sa od smiechu, vysvetľoval synovec.
„To myslíš vážne. Taký starý cap a nemáš rozum!“ kričala som od zlosti.
„Vtedy som mal iba desať a mama o tom vedela. Keďže to malo byť prekvapenie dohodli sme sa, že sa nepriznám. A ty sa kvôli tomu vajíčku chystáš na onen svet. Nerob hlúposti a znič listy, lebo si o tebe budú myslieť, že nie si normálna,“ vysvetľoval synovec. -To si o mne v posledné dni aj tak každý myslí. Dnes ráno sa k ním pridal aj môj vnuk,- napadlo mi v duchu.
Nemám odvahu spáliť tie listy. Hádam zajtra. Ale denník, ten už ďalej písať nebudem. Záhada, ktorej som päťdesiat rokov verila sa, na moje šťastie alebo nešťastie vyriešila. Idem pozrieť na vnuka. Musím ho nejako presvedčiť, že som celkom normálna.
Hustá hmla sa vznášala nad celou dedinou, ale najhustejšia bola v tento deň určite na miestnom cintoríne. Napriek tomu, že kalendár už niekoľko dní oznamoval príchod jari, zima sa nechcela vzdať svojej vlády. Celý cintorín bol zavalený snehom, iba úzka cestička vydupaná smerom od bráničky naznačovala, že na cintoríne sú nejakí návštevníci. Rozhodla som sa neísť po vyšľapanej ceste. Spomenula som si na mladé časy, keď som ako dieťa zásadne chodievala iba po veľkom snehu. -Čudné ešte pred niekoľkými dňami sa mi cesta na cintorín zdala veľmi náročná a dnes sa mi kráča celkom ľahko. Dokonca ani som sa nezadychčala, ako je to u mňa zvykom. A už som takmer na opačnej strane cintorína. Som to ja ale zvedavá, kto v takom nečase nesedí doma, ale straší na cintoríne.- Hlúčik ľudí stojí okolo hrobu. Nikto z nich si nevšimol, že sa približujem. - Môj ty bože! Clá naša rodina a ja zase o ničom neviem! Rýchlo si musím spomenúť, kto ma dnes výročie. Musí to byť významné výročie, inak by sa všetci neunúvali. Prišla aj Eva z mesta. Ta vyzerá. Je zmaľovaná, ako Picasove obrazy. Dokonca aj deti sú tu. No jasné Filip, ako vždy bez čiapky a Ivan má holý krk. Potom aby som kvôli ním po nociach vstavala a dávala im lieky. Ty dnešní mladí ľudia nemajú žiadnu zodpovednosť.- Chytila som synovca za ruku. Teda chcela som ho chytiť, ale nedalo sa. Ruka mi prešla cez jeho telo. Čudné do teraz sa mi to nikdy nestalo. Pristúpila som k vnúčikovi, vyťahám ho za tie červené uši, nech si zapamätá na čo je v zime čiapka. Moje úsilie vyšlo na zmar. -Bože môj, čo sa to vlastne stalo a čo tu vlastne všetci robia? Ani na tento hrob si neviem spomenúť. Chodievam tu každý týždeň. Tá moja skleróza. Zase nemám okuliare bez nich takmer nevidím. Musím podísť trocha bližšie.- Drevený kríž bol trocha na krivo. Zato písme na ňom bolo veľké a úhľadné. Zlatými písmenami bolo na kríži vypísané meno Magdaléna Horehronová.
„Určite sa tu niekto zbláznil! Také meno mám v celej dedine iba ja. Ba aj dátum narodenia je zhodný s tým mojím. Ja som predsa živá, som tu pred vami. Pozrite sa na mňa. Tak si ma konečne niekto všimnite!“ chodím okolo nich, rozhadzujem rukami a snažím sa upútať ich pozornosť. Zdá sa, že zbytočne.
Nikto z hlúčika ľudí sa nepozrel v tú stranu. Všetci pozerali na hrob, kde bola pochovaná ich starká, ako ju všetci svorne už niekoľko rokov nazývali. Nikoho nenapadlo, že ich starká môže byť úplne inde, ako predpokladajú.
 

Katalóg stránok