Teta Belka

12.03.2010 15:54
Bolo niekoľko minút po desiatej, keď Mária zatvárala dvere svojho bytu v centre mesta. Jej stará škodovka bola už niekoľko dní nepojazdná a ako naschvál ani majitelia taxíkov v ten večer nemali záujem o zárobok. Neostalo jej nič iné iba vykročiť do tmavých ulíc mesta po svojich.
„Tuším som sa na staré kolena úplne zbláznila,“ zamrmlal postaršia žena, striehnuc na každý kút a ľakajúc sa aj vlastného tieňa, ktorý sa z nenazdajky vynoril pred ňou. Rýchlim krokom prešla niekoľkými ulicami, kým sa nedostala do odľahlej časti mesta, kde stálo niekoľko ošumelých domov.
Mária stále pri dverách niekoľko minút kým sa v nich objavila stará zhrbená žena. „Nezdá sa mi, že je to s tebou až také vážne, tuším si zo mňa uťahuješ,“ v hlase nočnej návštevníčky bolo počuť výčitku na ktorú zareagovala domáca pani iba štrbavým úsmevom svojej rokmi nahlodanej protézy a pokynom ruky pozvala hosťa ďalej. Mária po krátkom zaváhaní prekročila prah do kráľovstva tejto podivnej ženy, ktorej životný príbeh by bol vhodným námetom aj na román.
Teta Belka poznala hrôzy prvej svetovej vojny nie len z rozprávania, ale pozorovala ich ako malé dieťa spoza maminej sukne v ktorej neraz ukrývala svoju slzami zaliatu tvár, keď sa v dome nenašiel ani malilinký kúštik chleba, ktorým by zahnala hlad. Tú druhú prežila už ako dospelá, no napriek tomu nikdy nepochopila jej zvrátené zákony, vďaka ktorým prišlo o život niekoľko jej príbuzných a známych. Navyše práve vďaka vojnovému ošiaľu sa jej manžel stal mrzákom. Všetky tieto skutočnosti zanechali hlboké jazvy na jej duši, no optimizmus a neskrotná túžba po lepšom živote, boli atribúty, ktoré jej pomáhali zdolávať každodenné strasti života, navyše s úsmevom na tvári. Teta Belka bola povestná svojou láskavosťou a trpezlivosťou. Tieto vlastnosti oceňovali najmä deti žijúce v jej susedstve. Vlastné deti jej osud nedoprial aj keď po nich nevýslovne túžila. Priam hynula túžbou priviesť cez bránu života dcéru či syna. Aby aspoň trocha zmiernila tú pálčivú bolesť, ktorá ani rokmi neutíchala, rozhodla sa svoj život zasvätiť budúcim mamičkám a ich potomkom v bolestiach sa derúcim na tento svet. Stala sa babicou, dobre známou v okolí, so stálou klientelou dedinských ženičiek, ktoré celý svoj život nepoznali nič iné ako prácu a privádzanie deti na svet.
Roky sa míňali a menila sa aj doba, jedine čo sa nemenilo bol vľúdny výraz na tvári tety Belky, prizdobený jemným vejárikom vrások ovíjajúcich sa okolo jej úst. Z drobných ružových uzlíčkov, ktoré priviedla na svet, vyrástli dospelí ľudia, pre ktorých stará zhrbená žena, často sa potulujúca ulicami mesta, nebola ničím zaujímavá. Zmenilo sa aj zmýšľanie budúcich mamičiek, ktoré sa bránili predstave pôrodu inak, ako v inštitúcii zvanej nemocnica. A tak sa teta Belka musela po rokoch rozlúčiť so svojou milovanou prácou a aby toho nebolo málo, osud jej v tej dobe uštedril ešte jeden údel. Pripravil ju o manžela, ktorý bol pre ňu celý život oporou. Sklamali ju aj príbuzní, ktorí nemali záujem o starnúcu ženu bez finančného zabezpečenia, navyše so zvláštnou životnou filozofiou, ktorú nechceli pochopiť. Jedinou návštevou, ktorá sa jej z času na čas ohlásila bola sestrina dcéra Mária.
„Teta, tetuška, tak mi už konečne vysvetlí, čo a to s tebou robí?“ Mária hľadela zachmúreným pohľadom na tetu Belku, stojacu uprostred izby. Starká strčila Márii pod nos hárok papiera.
„To je ten dôvod pre ktorý som Ťa tak súrne potrebovala.“ Mária váhajúc chytila podávaný papier. Nechápavo pozrela na tetu Belku a až potom uprela svoj zrak na listinu v ktorej stálo, že je teta sa od nasledujúceho dňa stáva obyvateľkou domova dôchodcov. Toto odhalenie na chvíľu vyrazilo Márii dych. Nevedela si predstaviť, túto viac ako osemdesiat ročnú ženu, vyznávajúcu cely život svoje vlastné hodnoty, medzi múrmi domova dôchodcov, kde je prvoradou podmienkou dodržiavanie určitých zásad a obmedzení, aj keď nie bytostne dôležitých, predsa len pre voľnomyšlienkarku akou je teta Belka ťažko akceptovateľných.
„Zajtra sa sťahujem,“ sotva počuteľným hlasom povedala starena. Márií sa nazdalo, že vo vždy veselých očiach tety Belky sa zaleskla slza.
„Toto je dôvod pre ktorý som ťa v túto nočnú hodinu vytiahla z tvojho pohodlného bytíku. Chcela som ti to oznámiť osobne a hlavne som ťa chcela poprosiť aby si mi dohliadla na dom. Okrem teba nemám nikoho.“ Mária sediaca v kresle sa nezmohla ani na slovo. Konečne pochopila dôvod toho čudného správania, ktorým ju teta prekvapovala niekoľko posledných týždňov.
„Ale prečo si mi to nepovedala skôr?“
Teta s láskou pozrela na Máriu. „Ty by si mi to iste vyhovorila a ja... Už som sa rozhodla.“
Svoje prekvapujúce rozhodnutie teta Belka už nezmenila. Nasledujúce dni strávene v neznámom prostredí, medzi ľuďmi unavenými životom, prežívala veľmi ťažko. Musela byť na seba veľmi prísna , aby nepodľahla nutkaniu vrátiť sa domov. Tvrdo odmietala návštevy príbuzných ktorí si znova spomenuli na svoju tetu. Nechcela sa stretnúť ani so svojou neterou, ktorá každý deň čakala vo veľkej spoločenskej miestnosti na bytosť, ktorá ju veľa krát vo svojom živote vyviedla z rovnováhy, no teraz jej odmietanie chápala ako určitú zradu. Mária si za posledné roky zvykla na prekáračky so svojou príbuznou a tieto chvíle jej teraz chýbali. Navyše ostala na ňu starosť o starý chátrajúci dom s ktorým si nevedela rady.
Obdobie aklimatizácie bolo pre novú obyvateľku domova dôchodcov veľmi bolestivé, túžila po spoločnosti úprimných ľudí a tu stretávala samé bezduché telesné schránky s úsmevom od ucha k uchu , ktorým bolo na očiach vidieť nedôveru. Väčšina z obyvateľov toho obydlia boli nešťastníci, ktorých sem bez ich súhlasu priviedli vlastné deti, ktorým boli na obtiaž. Ona, žena bez vážnych zdravotných problémov, bez nátlaku príbuzných, sa dala dobrovoľne zatvoriť do tejto inštitúcie. Nie, nikto jej tu neveril, a to ju zraňovalo najviac. Nikdy vo svojom živote neklamala. Napriek ťažkým časom vždy vystačila s pravdou. Ďalším problémom bola nuda. Bola zvyknutá pracovať, nedokázala zrazu úplne skončiť so všetkými aktivitami. Keď ponúkla svoju pomoc personálu, dostalo sa jej odmietnutia s vysvetlením aby odpočívala. “Iste ja už môžem iba v tichosti čakať na tú zubatú. Už ste ma vylúčili so spoločnosti normálnych ľudí,“ tak reagovala na odmietnutie.
Teta Belka mala dôvod na oslavu, práve uplynuli dva mesiace od chvíle keď prekročila prah tohto super hotela, výhody ktorého si uvedomila až teraz, keď tu stretla vzácneho človeka s rovnakou krvnou skupinou, ako bola tá jej. Julko utiekol pred svojimi „bláznivými vnúčatami“, ako ich nazýval, dobrovoľne. Lekárovi vo výslužbe, zo šibalskými očami, padla nová obyvateľka domova do oka hneď po príchode. Upútať pozornosť tejto síce milej, ale prehnane zásadovej pani mu dalo poriadne zabrať. Pomohla mu náhoda v podobe dusiaceho sa spolu stolujúceho pána, ktorému sa kúsok chleba stal takmer osudovým, nebyť duchaprítomnosti tety Belky a Julkových lekárskych znalosti. Týchto dvoch, životom ťažko skúšaných ľudí, spojila snaha pomáhať iným. Život tety Belky sa konečne zmenil, často ju bolo vídať bok po boku s Julkom v neďalekom parčíku, ako sa jeden druhému zverujú so svojimi životnými skúsenosťami.
Od chvíle, keď sa skrížili životné cesty dvoch osamelých ľudí v inštitúcii zvanej domov dôchodcov, uplynulo už niekoľko mesiacov. Prvotný rozruch, ktorý spôsobil vzťah dvoch ľudí tretieho veku, ako sa im dnes s obľubou hovorí, už opadol. Aj keď sa z času na čas nevyhnú posmešným úškrnom zo strany spolubývajúcich, veľmi si cenia vzájomný vzťah, ktorý im bol dopriaty v poslednej etape ich života. Vedia, že napriek svojmu vysokému veku ich srdcia, hoci už unavene životom, majú ešte stále pre koho biť.

Katalóg stránok