Transplantácia

12.03.2010 15:41
Postarší lekár na chvíľu odtrhol oči od chorobopisu a uprel ich na pubertiaka sediaceho oproti. Mladý muž si nervózne pohmkával  jednu z rockových piesni a nohou si poklepkával do taktu. Z uši mu trčalo niekoľko farebných ihlíc, nos i bradu mal ozdobené piersingom. O niečo vyššie, na chlapcovej hlave, sa skvel zeleno- žltý „kohút“, ktorý vyvolal na lekárovej tvári sarkastický úškľabok. „ Možno spomienka na detstva,“ pomyslel si v duchu. Pri pohľade na kríž hompáľajúci sa na chlapcovej hrudi, úškľabok zmizol „ Ktovie či túto ozdobu niekedy použil na účel, ktorému mala pôvodne slúžiť?“ zauvažoval a znova nazrel do chorobopisu.
Pani Darina bola slobodnou matkou už dobrých pätnásť rokov. Obdobie,  ktoré prežila so svojím synom Patrikom sa dalo prirovnať k oným biblickým rokom hojnosti i strádania. Po materskej nastúpila do stavebnej firmy ako poradkyňa v oblasti financií. Pravdu povediac boli to roky priaznivé, ako pre firmu, tak aj pre ňu. Mohla si dovoliť  väčší byt i  luxusné auto. Jej syn mal na čo si spomenul a ona pomaly zabudla na význam slova nedostatok. O niekoľko rokov neskôr sa na Slovensku objavila zahraničná firma s podobným zameraním a tá postupne pohltila niekoľko menších, dobre prosperujúcich tunajších firiem, medzi ktorými bola aj domovská firma pani Dariny. Tá sa vtedy nestihla diviť závratnej rýchlosti, ktorou sa z pozície  dobre platenej zamestnankyne ocitla medzi davom nezamestnaných na úrade práce. Niekoľkoročné úspory jej vystačili ešte na niekoľko mesiacov pohodového života. Potom prišla krutá realita v podobe výmeny bytu a predaja luxusného auta. Patrik zbytočne dupal nohami, že chce značkové oblečenie a prázdniny pri mori.  Pani Darina si musela zvyknúť na nákupy u aziatov a Patrikovi neostalo nič iné, ako trávil prázdniny obsmŕdaním okolo činžiaka, alebo pozeraním televízie. Často medzi nimi dochádzalo k slovným prestrelkám, počas ktorých jej Patrik vyčítal  nešikovnosť. Práve kvôli týmto výčitkám sa pani Darina chytala každej práce akú jej ponúkli. Zväčša to bola práca dílerska, ktorá sa príjmami nedali s jej predchádzajúcim zamestnaním vôbec porovnať. Chlapec prišiel do veku, keď viac času trávil s kamarátmi, ako s matkou. Tušila, že jeho priatelia nepatria do lepšej spoločnosti, skôr naopak. Jeho výzor sa za niekoľko týždňov  zmenil na nepoznanie. Bol vernou kópiou svojich pochybných priateľov rozosievajúcich strach v odľahlých kútoch mesta. Keď sa u neho začali prejavovať prvé príznaky nevoľnosti, pripisovala ich pravdepodobným alkoholickým seansám, ktorým,  ako si myslela, podľahol. „ Určite siahol aj po mariške“ prebehlo jej mysľou, kde ho chlapi zo záchranky nakladali do vozidla.
Testy na návykové látky boli negatívne.  Patrik bol „čistý“.  Napriek tomu službu konajúci lekár trval na rozhovore s matkou. Pani Darina z toho nebola nadšená. Denno-denne počúvala narážky susediek na svoju adresu  a ešte častejšie na adresu svojho syna.  Bola si vedomá svojho zlyhania, no na nápravu akosi nemala dosť síl. V prítomnosti  lekára sa necítila dobre. Bez okolkov vyslovil  vetu, ktorá ju priam priklincovala k stoličke. „Život vášho syna je vážne ohrozený,“ táto veta jej znela v ušiach ešte niekoľko nasledujúcich dní. Opätovné testy i vyšetrenia, ktoré Patrik s nevôľou podstúpil, potvrdili  deformáciu obličiek a ich postupne zlyhávanie, čo sa prejavovalo záchvatmi bolesti, niekedy až upadnutím do bezvedomia. Chlapcov stav sa rapídne zhoršoval a on zo zásad, ktoré vyznávalo  spoločenstvo jeho v koži odetých priateľov, odmietal žiť ako „krypel“ niekoľko krát týždenne podstupujúci dialýzu. Jediným riešením bola urýchlená transplantácia obličky. Infekčné choroby prekonané v mladosti vyradili spomedzi možných darcov ako prvú chlapcovu mamu. Medzi príbuznými sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný podstúpiť také riziko pre nevydarené chlapča.
Pani Darina bola nútená  zaloviť v spomienkach, ktoré sa pôvodne rozhodla navždy vymazať zo svojej pamäte. Rovnako sa o nich odmietla deliť so svojim synom,  pre ktorého otázka kto je jeho otcom mala ostať navždy nezodpovedaná. Človek ktorý ju podviedol v čase keď nosila pod srdcom dieťa,  iba niekoľko dní pred svadbou, nemal nárok, aby spoznal svojho syna. A predsa, v tej chvíli práve do toho človeka vkladala jedinú nádej na Patrikove prežitie. Dopátrať sa Patrikovho otca nebol až tak veľký problém. V meste bývalo  mnoho jeho niekdajších  známych, ktorí  ochotne poskytli telefónne číslo. Hlas v slúchadle spoznala pani Drina aj po rokoch. Zmohla sa na niekoľko zdvorilostných fráz, ktoré ukončila návrhom na osobne stretnutie.
Pohľad na človeka schádzajúceho dolu schodmi za pomocou francúzskej barly potvrdil u pani Dariny presvedčenie, že tento muž ani po rokoch nebude jej synovi na osoh. Najradšej by sa bola  zvrtla na podpätku a zmizla kade ľahšie. No akási neznáma sila jej nedovolila opustiť miesto na ktorom  stála. Osoba ktorá v tej chvíli vylúdila na prichádzajúceho úsmev a podala mu ruku nebola pani Darina, bol to niekto iný,  kto si na niekoľko minút privlastnil jej telo i reč. Pani Darina nechápala čo sa to s ňou deje. So svojim bývalým snúbencom sa zhovárala viac ako hodinu a keď mu konečne prezradila dôvod stretnutia, bez akéhokoľvek zaváhania súhlasil.
Obidvaja pacienti boli pripravený na zákrok. Patrikova tvár bez náušníc a piersingu pôsobila akosi detskejšie. Pani Darina z obďaleč pozorovala dvojicu, ktorá doposiaľ vďaka nej nemala šancu na stretnutie. Dva vozíky stojace v kúte dávali tušiť, že život obidvoch pacientov sa behom niekoľkých hodín môže radikálne zmeniť. Pani Darina však  netušila či k lepšiemu, alebo k horšiemu.

 


Katalóg stránok