Vianočná spoveď

12.03.2010 15:45

Mária Stajančová - príbeh - Vianočná spoveď.

Jeden z mikrobusov súkromnej prepravnej spoločnosti si to napriek hustému sneženiu povážlivou rýchlosťou trielil k Ukrajinským hraniciam. Monotónny zvuk motora pôsobil uspávajúco na hŕstku opozdilcov, ktorí napriek pokročilému času neprestali dúfať, že dnešný štedrý večer strávia v kruhu svojich najbližších. Driemoty postupne premohli jedného pasažiera za druhým. Nepoddala sa im iba čudnú dvojica sediaca v kúte mikrobusu. Staručký kňaz, tak ako už tisíckrát vo svojom živote, v tichosti prislúchal spovedi ženy, ktorá práve v tento deň pocítila potrebu zdôverovať sa niekomu so svojim životným príbehom
„Volám s Jelena, ale všetci mi hovoria Lena,“ predstavilo sa na úvod svojho rozprávania sympatické žieňa v stredných rokoch.
„Svetlo sveta som uzrela na Ukrajine v rodine chudobných roľníkov, ktorí napriek svojej biede snívali o tom, že ich dcéra jedného dňa bude držať v ruke diplom z medicíny. Dodnes neviem kde sa v tých dvoch skromných ľuďoch nabralo toľko sebadôvery. Isté je, že keby mi vtedy nebol osud privial do cesty Vaňu, zrejme by som dnešný deň trávila niekde celkom inde.“ Lena na niekoľko sekúnd prerušila monológ a duchom neprítomne pozerala von oknom. Starec je nenabádal k ďalšiemu rozprávaniu. Tušil, že o chvíľu bude pokračovať sama.
„Ach Vaňuška, Vaňa,“ povzdychla si rozprávajúca.
„Keď sme sa prvýkrát stretli bola som presvedčená, že mi ho do cesty poslalo samo nebo. Zamilovaná až po uši bola som ochotná s ním odísť až na koniec sveta. Vtedy som ešte netušila, že to odo mňa, ako od svojej ženy, bude naozaj vyžadovať. Ako vojaka z povolania ho po sobáši prevelili na vzdialenú Sibír. Ani ma nenapadlo odporovať, veď som bola jeho ženou. Napriek všetkému, čo sa o tejto časti sveta pohovorilo, roky, ktoré som tam prežila patrili k najkrajším v mojom živote. Spoločne s manželom sme tam našli pracovné uplatnenie, ktoré nám dovoľovalo žiť takpovediac nad pomery. Po troch rokoch sa nám narodil syn. V ten deň som svojho manžela videla prvýkrát opitého.“ Pri tejto spomienke sa na Leninej tvári objavil nebadaný úsmev.„Dúfali sme, že priazeň osudu si budeme užívať ešte dlho. A naozaj. Dlhých desať rokov sme si žili ako vo sne. Na rodičov žijúcich na opačnej strane Ruska som takmer zabudla. Dovolenky sme trávili na Kryme. Po Ukrajine nikto z nás netúžil, no keď sa nám narodila dcéra dali sme jej meno po mame, akoby sme boli že tušili, že ju onedlho budem potrebovať. Nina nemala ešte ani štyri mesiace, keď sa to stalo. Vaňa neprišiel z práce domov. Neoblo ho ani na ďalší deň a ani tie nasledujúce.“ Lena znova stíchla. Ruky sa jej roztriasli, no nerozplakala sa. Zhlboka sa nadýchla a pokračovala ďalej. „Našli ho po dvoch mesiacoch, keď jarné slnko začalo ohrievať južné svahy okolitých hôr a sneh sa začal pozvoľna topiť. Vyzeral akoby spal, iba srdce mu už nebilo. Nikdy som sa nedozvedela dôvod, ktorý ho zaviedol do týchto nebezpečných miest. Nemal ešte ani tridsaťpäť rokov.“ Lena si rukou pritlačila oči. Nedovolila slzám, aby sa jej rozkotúľali po tvári. Mária Stajančová - príbeh - Vianočná spoveď.Trocha sa zahniezdila a potom pokračovala ďalej. „Spolu s deťmi som sa po pohrebe vrátila k rodičom na Ukrajinu. Kým ja som sa utápala v žiali, mama sa mi starala o deti. Prešlo niekoľko mesiacov a ja som stále v sebe živila spomienku na manžela a staré zlaté časy. Úspory sa pomaly míňali. Rodičia mi naznačovali, že je najvyšší čas zamestnať sa. No ja som odmietla prispôsobiť sa zakoreneným zvykom, podľa ktorých som si ako žena nemohla nárokovať za prácu spravodlivú odmenu. Kedysi dávno, keď som bola prvýkrát tehotná, sľúbili sme si s manželom, že naše deti nikdy nepocítia nedostatok a budú vysokoškolský vzdelaní. Za daných okolnosti to nebolo možné. Ráno, čo ráno som vstávala s myšlienkou na tento sľub a večer čo večer líhala s nezodpovedanou otázkou, ako ten sľub splniť. Niekoľko žien z blízkeho mestečka odišlo za prácou do Turecka. Domov posielali slušné peniaze, čo bolo znamením, že sa im v práci darilo. Prosila som mamu, aby sa mi postarala o deti a ja sa im postarám o živobytie. Bola zásadne proti. Až jedného dňa našla na stole obálku s listom v ktorom som jej oznámila, že som to musela urobiť, kvôli svojim deťom. Už po niekoľkých hodinách strávených v hlavnom meste Turecka som pochopila, že neznalá reči, jedine zamestnanie, ktoré tu takým ženám ako ja ponúkajú je prostitúcia. Darmo som sa im snažila vysvetliť, že ja nie som taká, že som tam neprišla predávať svoje telo.“ Lena pri tejto spomienke samovoľne zatínala päste. „Oni to nedokázali pochopiť aj a som nedokázala predať svoje telo ani pri pomyslení, že tým pomôžem svojim deťom. Vďaka Ruským vysťahovalcom, ktorí sa mi poskladali na cestu, som sa na posmech všetkých, bez haliera, vrátila domov. Do tváre vlastnej matky som sa nedokázala pozrieť niekoľko týždňov. Bola som pre ňu krkavčou matkou, ktorá pre peniaze dokázala zanechať deti a predávať vlastné telo. Okolnosti ma donútili prijať prácu krajčírky, aby som mala aspoň aký-taký príjem. Po nejakom čase ma znova začali prenasledovať myšlienky na odchod do zahraničia, no nevedela som čo s deťmi. Bolo jasné, že mam pre moje plány nebude mať nikdy pochopenie. Tajne som si odkladala výstrižky novín v ktorých ponúkali prácu v zahraničí. Medzi inými tam bola aj ponuka na prácu v Čechách v továrni na výrobu polovodičov. Sľubovali celkom slušné platové podmienky a tak som jedného dňa zopakovala svoj odchod bez rozlúčky, aby mi v tom nezabránil pocit viny, ktorý bol nadobro zahniezdený v očiach mojej matky. Keď som sa po niekoľkých dňoch odhodlala vytočiť telefónne číslo Ukrajiny, môj syn mi zložil slúchadlo. Domov som sa prvýkrát vrátila až o štyri mesiace. Okrem malej Niny, ktorá ma takmer nespoznala, ma ignorovali nie len moji najbližší, ale celá dedina. Biľagu „Krkavčej matky“ sa už nikdy nezbavím, napriek tomu, že moji rodičia podobne ako moje deti sa postupne zmierili s mojimi odchodmi za prácou. Vďaka peniazom, ktoré som zarobila sa úroveň života mojich deti celkom zmenila. Už viac ako desať rokov som matkou cez telefón. Cez telefón svoje deti jedným dychom ubezpečujem o svojej láske a vzápätí karhám, ak som presvedčená, že si to zaslúžia. Môj život sa podobá životu kočovníka, ktorý kočuje z miesta na miesto za prácou.“ Lena opäť na chvíľu zmĺkla. Tma za oknami mikrobusu, bola čím ďalej, tým hustejšia a ona pohrúžená do rozprávania stratila prehľad kde sa nachádzajú. Starec zbadal nepokoj v jej očiach a nahlas vyslovil meno mestečka, ku ktorému sa blížili . Už iba niekoľko minút delilo Lenu od stretnutia s jej najbližším. „Geňa, môj syn,“ s hrdosťou v hlase pokračovala Lena,“ skončil inštitút psychológie a už nie je odo mňa finančne závislý. Nina má iba trinásť rokov. Ak mi to zdravie dovolí, ešte nejaký ten rôčik budem musieť viesť takýto život, aby som dokázala pokryť finančné náklady na jej štúdium a potom...“ Lena nedopovedala. Za oknami mikrobusu sa objavila jej cieľová stanica. Oči sa jej rozosmiali a smútok spôsobený bolestivými spomienkami zmizol akoby šibnutím čarovného prútika. Starec zaželal veľa šťastia svojej spoločníčke a uvažujúc nad rozmarnosťou osudu o niekoľko minút aj on podľahol čaru vianočných driemot.

Katalóg stránok