Vrtkavý osud

06.05.2010 21:23

 

Budova na okraji mesta sa na prvý pohľad ničím nelíšila od vedľa stojacej budovy pošty. Rovnaká farba, veľkosť, dokonca i mreže na oknách spôsobili, že náhodný chodec tejto budove nevenoval takú pozornosť ako by si zaslúžila. To čo sa za jej múrmi odohrávalo poznalo iba niekoľko desiatok nešťastných žien s ktorými osud rozohral čudnú hru a tak ich odsúdil na ťažký boj nie len so zákonom, ale hlavne so svojim svedomím. Boj v ktorom niet víťazov iba porazených. Neúmyselné ublíženie na zdraví, alebo neúmyselne zabitie – spoločný menovateľ takmer všetkých zložiek založených v kartotéke tohto ústavu na výkon väzby, vyhradeného výlučne pre ženy.

Soňa sa na osud nikdy nemohla sťažovať. Otec, vysoko postavený úradník v banke už dávno obetoval svoj rodinný život na oltár firme, ktorá mu umožnila využiť svoj mozgový potenciál, nie len v prospech jej rozvoja, ale významnou mierov prispela aj k zvýšeniu  jeho osobného konta. Sonina mama bola lekárka, ktorú životné priority nútili tvrdo na sebe pracovať a využiť každú šancu, ktorú jej život ponúkol. Tehotenstvo počas vysokoškolského štúdia a narodenie dcéry brala ako také malé zakopnutie na ceste, ktorú si vytýčila už ako sedemnásťročná. Dva mesiace po pôrode jej myseľ znova zamestnávali vysokoškolské povinnosti a malá Soňa si privykla na život u starej mamy. Spokojní boli všetci. Soňa na dedine našla to po čom každé dieťa túži - trpezlivosť, pochopenie, a náruč, ktorá ju bola ochotná pritúliť i poláskať, keď to najviac potrebovala. Jej rodičia sa zatiaľ nerušene venovali dobývaniu vytýčených cieľov.

Prešlo zopár rokov. Starká už nebola medzi živými a z dievčaťa sa stala slečna, rodičia ktorej povýšili svoju realizáciu v práci a zvyšovanie si už aj tak dosť odbornej kvalifikácie, nad starosti o dcéru. Jej výchovu ponechali na spolužiakov a priateľov. Spoločne strávene víkendy boli čím ďalej, tým väčšou výnimkou. Matkin odchod na študijnú cestu do štátov a otcove pracovné jednania trvajúce dlho do noci, urobili z ich dcéry nešťastného človeka márne túžiaceho po láske a pochopení.

Soňa často snívala o svojich osemnástich narodeninách. Túžila prekročiť prah dospelosti, no zároveň sa bála nadobro opustiť obdobie detstva, ktoré aj keď s deficitom lásky predsa len prežila bezstarostne. Deň  keď Soňa zavŕšila svoju plnoletosť sa končil nečakaným prekvapením. Namiesto rodičov, ktorí boli služobne vzdialení, doma čakala na oslávenkyňu obálka s kľúčmi od auta, ktoré malo byť akousi satisfakciou za roky nezáujmu o ňu. Krátke výlety s priateľmi bez vodičského preukazu, to boli prvé začiatky jej vodičskej kariéry, ktorá sa skončila tak rýchlo ako začala, náhodnou kontrolou dokladov, ktoré Soňa mala získať až o niekoľko týždňov. Jej rodičia pravdepodobne pocítili výčitky svedomia, keď dostali oznámenie o priestupku svojej dcéry, pretože hneď zorganizovali záchrannú akciu, na ktorú použili niekoľko vplyvných známosti a časť svojich finančných prostriedkov, ktoré spôsobili policajtom stratu pamäti a Soňa z toho nakoniec vyviazla bez súdu. Bez záznamu ostal aj jej register trestov. O niekoľko týždňov sa opäť preháňala mestom v novom aute a hlavne s vodičským preukazom, vďaka ktorému sa stala neoddeliteľnou súčasťou každej diskotéky v okolí, kde vozievala partiu priateľov. Jedným z jej stálych spoločníkov pri nočných potulkách bol aj Rudo, na ktorom bola zo dňa na deň viac závislá a ktorý jej dal to, čo jej rodičia svojou zaneprázdnenosťou odopreli, porozumenie i lásku. Obidvaja nastúpili na vysokú školu a obidvom sa celkom dobre darilo aj keď si často vymenili plánované učenie za neplánovanú zábavu. Soňa sa zamilovala do Ruda, ktorý pre jej rodičov bol bezvýznamnou nulou z pod Tatier. Pre Soňu to bol ten najlepší človek, ktorému sa mohla zdôveriť aj vyžalovať. Plánovali si spoločnú budúcnosť, ktorej naplnením sa mali stať ich deti, no to všetko mala Soňa v pláne až po promócii. Rudove návrhy na spoločný manželský život pred ukončením štúdia, jeho vyvolená zásadne odmietala.

„Nechcem aby moje deti trpeli ako ja,“ týmito slovami sa snažila vysvetliť svoje správanie, človeku ktorého milovala viac, ako svoj život. Rudo nenaliehal. Už dávno pochopil, že nedostatok rodičovskej lásky sa natrvalo zapísal do duše jeho budúcej ženy a potrvá nejaký čas, kým dokáže prijať deti bez sebatrýznivého pocitu, že im bude zlou matkou.

Bol deň po štátniciach keď Soňa dala súhlas na sobáš a hneď stanovila aj dátum toho významného dňa, ktorého aj keď si to nechcela priznať, sa pri spomienkach na vlastné detstvo, stále obávala. Rudovi neostávalo nič iné, ako vyčkať niekoľko mesiacov, kým cez prah prenesie svoju zákonitú manželku.

„Týždeň dovolenky. Paráda!“ zvolal Rudo v návale radosti a pošteklil  Soňu sediacu za volantom.  

„Uvidíme ako nám to spolu pôjde. Ak mi poriadne nenavaríš, tak si to s tým sobášom ešte rozmyslím,“ žartoval Rudo na Sonin účet. Tá sa nedala vyviesť z rovnováhy a pozorne sledovala kľukatú cestu stúpajúcu do kopca.

„No tak, čo je s tebou? Prečo sa so mnou nerozprávaš?“ spýtal sa Rudo a zazrel na svoju vyvolenú.

„Nevidíš, že prší a ja nemám okuliare? Zle sa mi šoféruje!“ podráždene odvrkla Soňa. Rudo ju poznal veľmi dobre. Vedel, že v tejto situácii by bolo najlepšie stiahnuť sa a neprovokovať, no mal veľmi dobrú náladu a rad by bol ňou nakazil aj Soňu. Siahol rukou do vrecka saka, tam nahmatal hranaté puzdro, ktoré bolo dôvodom jeho bujarej nálady. Chvíľu ho podržal v ruke, ako keby váhal či ho má otvoriť teraz, alebo počkať kým prídu na chatu. Nakoniec si to rozmyslel. Vo vrecku ho otvoril a nenápadne z neho vylovil krásny prsteň s bielym kameňom.

„A neusmeješ sa ani keď ti ukážem toto?“ spýtal sa a zašibrinkoval prsteňom Soni priamo pred očami. Ta, aj keď nerada odtrhla oči od vozovky. Pozrela najprv na prsteň, potom na Ruda a na tvári vyčarila ten prekrásny úsmev, ktorý bol to posledné, čo Rudo vo svojom živote videl.

„Svojou nepozornosťou prehliadla ľavotočivú zákrutu a narazila do zvodidiel, čím, aj keď neúmyselne, pripravila o život človeka. Odsudzuje sa na tri roky nepodmienečne v nápravno-výchovnom zariadení II. triedy,“- slova , ktoré odzneli na súde a ktoré ju od toho dňa budú sprevádzať až do konca života. Rozsudku sa nebála, veď načo aj. Ten kvôli ktorému stálo zato žiť ju už nikdy nepoteší ani nepoláska. Ostali jej po ňom iba krásne spomienky a snubný prsteň, ktorý si nastokla na prst sama. Muž, ktorý to mal urobiť už niekoľko mesiacov nebol medzí živými.    


Katalóg stránok