Zdravie ned zlato

02.05.2010 14:19

 

Nemocničná kaplnka bola zriedkakedy prázdna. Na rozjímanie o živote a smrti bol tento kúsok nemocnice predurčený už projektantom. Posvätná pôda a panenské ticho bolo balzamom na ubolené duše ľudí, ktorí sa tu dostali riadením osudu, či už ako pacienti, alebo ich príbuzní.

Medzi návštevníkmi kaplnky bola aj mladá žena, ktorá kľačala pred sochou madony a so zopätými rukami úpenlivo prosila o pomoc. Podľa oblečenia sa dalo usúdiť, že nepatrí k pacientom. Z času na čas si utrela tečúce slzy a modlila sa ďalej. Mala na to dôvod. Prosila o život pre svojho manžela, na ktorého si na operačnej sále práve v tom čase robili rovnaké nároky život i smrť. Jeho stav ju priviedol na toto miesto, ktoré bolo svedkom už mnohých prosieb a vyznaní.

 Deň keď dvadsaťpäťročný Milan oznámil svojim rodičom, že nastúpi do mierových zborov Slovenskej armády pôsobiacich na území bývalej Juhoslávie, bol posledným pokojným v ich živote.

„Pripravia ťa tam o zdravie a možno aj o život,“ so slzami v očiach sa mu prosila mama aby svoje rozhodnutie zmenil.

„Čo z toho, že som zdravý, keď nemám z čoho žiť,“ odvetil Milan, tresol dverami a odišiel za kamarátmi do krčmy. Nepomáhali ani mamine prosby, ani otcove hrozby. Milan bol pevne rozhodnutý vrátiť sa domov s peknou kôpkou peňazí. Nakoniec rodičom neostalo nič iné iba zmieriť sa s tým a v deň odchodu dať mu svoje požehnanie. Milan absolvoval niekoľko mesačný výcvik v Martine. Po ňom nasledovala cesta do vojnou zničenej bývalej Juhoslávie. Domovom mu bol vojenský tábor, príbuznými sa stali vojaci a hľadanie mín bolo jeho každodennou robotou. Bola to práca fyzicky náročná a psychicky vyčerpávajúca. Nočné poplachy a rýchle presuny do bezpečia nikomu z prítomných nepridali na zdraví.  Milan už dávno oľutoval svoje rozhodnutie, no hrdosť mu nedovoľovala prezradiť to. Jediná vec, ktorá ho tam držala bola kôpka peňazí, ktorú si mal priviesť domov. Dni sa vliekli pomaly. Milan sa nevedel dočkať dňa kedy konečné dá zbohom krajine prešpikovanej mínami.

Jeho služba sa konečne skončila a on si zaumienil nadobro zabudnúť na pobyt v Juhoslávii.  Milanova mama mala svojho synáčika opäť doma. Kým sa ona tešila synovi, syn sa tešil slušnou čiastkou peňazí, ktorú mu pripísali na konto. Práve kvôli tej čiastke zrazu nemal núdzu o vydajachtivé slečny. Milan však o ženenie nemal záujem. Zapáčil sa mu bezstarostný život. Často vysedávanie v baroch s priateľmi, alebo trávil čas na tanečných parketoch v náruči dievčat pochybnej povesti.

-Bože môj, prečo ma tak tresceš?- neraz si v duchu povedala Milanova mama, keď svojho syna opitého do nemoty, ukladala do postele. Hovorí sa, že na každú chorobu je liek. Stalo sa. Liekom na Milanovu chorobu sa stala Danka. Trvalo viac ako rok, kým mu povedala svoje áno. V tom čase sa Milan so svojimi priateľmi stýkal už iba sporadicky. Prehodil s nimi pár slov a utekal domov, kde na neho čakala Danka a onedlho prvá dcéra Zuzanka. Prešlo zopár rôčkov a manželia sa zmohli na vlastný dom. Milanova mama bola konečne spokojná. Ťažko zarobené Milanove peniaze boli konečne dobré investované. Milan a Danka tvorili pár, ktorému v dedine kde kto závidel. No aj nad ich šťastím sa postupne začali sťahovať mraky. Danka čoraz častejšie upierala skúmavý zrak na manžela, ktorý akosi často posedával uprostred roboty a neraz si pri tom pridržiaval ruku na hrudi.

-Možno je to iba zlozvyk, ale čo ak nie a čo ak nie je v poriadku?- uvažovala pozerajúc na svojho manžela. Nakoniec sa ho spýtala priamo, či ho niečo trápi. Namiesto odpovede mávol rukou a zmenil tému. Keď si všimla, že k posedávaniu sa pridal nepokojný spánok a výkriky zo sna, prosila ho aby navštívil lekára.

„Taký chlap ako ja, ktorý prešiel výcvikom v mierových zboroch, predsa nemôže byť chorý,“ povedal podráždene a nadobro sa odmietol baviť o tejto téme.

Bola sobota ako každá iná. Danka už pred niekoľkými dňami oznámila manželovi, že je opäť tehotná. Ten by ju bol od radosti na rukách nosil, no ona ho požiadala iba o upratanie bytu. Malá Zuzka sa hrala na dvore a ona ju kontrolovala cez kuchynské okno. Snažila sa dočítať knihu, no akosi jej to nešlo. Častejšie ako do knihy hľadela von oknom a pri tom podvedome počúvala monotónny zvuk vysávača.

-Milan akosi dlho luxuje tu spálňu,- pomyslela si.

-Zrejme mi chce ukázať, ako to robia v mierových zboroch,- pokračovala vo svojich úvahách s úsmevom na perách. V zapätí jej zamrzol úsmev na perách. Vyskočila zo stoličky a utekala do spálne. Prudko otvorila dvere. Milan kľačal pri posteli. Jednou rukou si pritláčal hruď a druhú mal natiahnutú smerom k vysávaču. Neprítomný pohľad a takmer žiadne známky života. Potom už iba húkanie sanitky, ktorá ho o niekoľko minút previezla do nemocnice.

„Tam za ním nesmiete. Musíte čakať,“ to bolo všetko čo jej sestrička povedala a ona čakala.

Na tých niekoľko nekonečne dlhých minút strávených na chodbe nemocnice nezabudne do konca života.

Konečne prišla prvá správa, „on žije, ale...“ Danka sa zahľadela do lekárovej tváre.

„Ale?“ zopakovala a nespustila pohľad z jeho pier.

„Operácia je nevyhnutná. Je to jediná možnosť ako mu dať aspoň akú- takú nádej na život.

Súhlasila, veď inú možnosť ani nemala. Milan ležal na operačnej sále a ona kľačala v nemocničnej kaplnke. Prosila o život muža, ktorého veľmi ľúbila a ktorý sa o niekoľko mesiacov mal stať otcom druhého dieťaťa. Prosila o život muža, ktorému sa vypomstilo, že pred niekoľkými rokmi uprednostnil peniaze pred zdravím.

„Čo mám z toho, že som zdravý, keď nemám z čoho žiť,“ na túto vetu si spomenul hneď ako sa prebral z narkózy. Práve zistil, že najväčším bohatstvom je to, čo sa za peniaze kúpiť nedá-zdravie.   


Katalóg stránok