Žobráčka

12.03.2010 16:09
V deň mojich zásnub som namiesto snubného prsteňa pocítila vo svojich rukách tiahu obrazu ruskej primabaleríny s jednoduchým názvom “Nina“.
„Keď sa jej vyrovnáš čaká ťa rozprávkový život,“ sľuboval môj nastavajúci vešajúc svoju platonickú lásku nad manželskú posteľ. Podľa tejto sporo odetej “Hopsajdy“, ako som ju v duchu nazvala, sme pomenovali našu dcéru. V deň krstu sa nad jej kolískou namiesto sudičiek nakláňal môj manžel, ktorý jej okrem iného prorokoval aj skvelú kariéru baletky. Trocha ma škrelo, že moja dcéra by mala kráčať v šľapajach ženy, ktorá sa mi nehanebne pletie do života napriek tomu, že jej skrehnuté telo už niekoľko rokov omína mramorová mohyla. Čas plynul a zdalo sa, že prorocké slová manžela sa začínajú napĺňať. Naša Ninočka sa prvýkrát postavila na špičky sotva šesť mesačná. Jej otec v tom videl výnimočný talent na balet, ja problémy s kĺbmi. Vďaka výchovným metódam môjho manžela zaslepeného túžbou po slávnej dcére, z Ninočky pomaly ale isto vyrastala divo žienka neustále sa dožadujúca svojich práv, no iba zriedkakedy ochotná plniť nejaké povinnosti. Zadosťučinením mi bola iba jej antipatia k baletu a ešte väčšia k svojej menovkyni, ktorú vinila za svoj ťažký údel predierať sa rokmi detstva po špičkách.
„Nina choď poriadne a neskáč ako kozľa,“ upozornila som svoju dcéru bezhlavo sa derúcu davom ľudí, valiacich sa popri Katedrále sv. Ludovika.
„Do paroma, kde si sa zase stratila?“ zašomrala som potichu, keď mi spred očí zmizla moja sotva sedemročná dcéra. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som ju znovu objavila. Obraz, ktorý som mala možnosť vidieť, ostane natrvalo vrytý v mojej pamäti. Nina sedela na chodníku so skríženými nohami, v ruke držala svoju červenú čiapku s brmbolcami a s mučeníckym výrazom na tvári prosila okoloidúcich o almužničku pre skrachovanú baletku. Grafikon pohybu zakódovaný v mojom mozgovom centre na niekoľko sekúnd zlyhal. Telo mi zdrevenelo, nohy odmietli poslušnosť. Ľudia vychádzajúci z kostola rad- radom vkladali do vystretých rúk mojej dcéry drobné mince, absolútne ignorujúc žobráka v otrhaných šatách kľačiaceho iba niekoľko krokov od nej. Strnulosť konečne pominula a vlna zúrivosti, ktorá by na mojom mieste zachvátila každú súdnu bytosť, sa zrazu premenila na nečakanú zvedavosť. „Čo urobí moja dcéra s peniazmi, ku ktorým prišla takýmto nekalým spôsobom?“
Kým Nina ledva udržala čiapku plnú minci, zamastený klobúk úbožiaka sediaceho opodiaľ zíval prázdnotou. Moja dcéra sa svojej hereckej úlohy zhostila bravúrne. Na krátky okamih sa stala atrakciou, ktorá svojou prítomnosťou zatienila každodennú realitu.
Nina precitla až v okamihu, keď jej pohľad padol na skamenenú sochu, nesúcu matkinu podobizeň. Skôr ako jej tvár zaliala červeň, vlastnícky si pritiahla čiapku s mincami na hruď.
Konečne sa mi podarilo odlepiť sa z miesta. Ráznym krokom som vykročila, červenajúc sa až po korienky vlasov. Najradšej by som sa bola prepadla pod zem.
,,Ej Nina, Nina, dáš mi ty ešte poriadne zabrať,“ vyriekla som polohlasne a nevdojak som si spomenula na tú prekliatu ženu, nehanebne otŕčajúcu svoje vnady nad našou manželskou posteľou. “Skrachovanú baletku“ som mala takmer na dosah, keď tu zrazu vyskočila a skôr ako som jej mohla zabrániť čokoľvek urobiť, obsah svojej čiapky vysypala do žobrákovho zamasteného klobúka.
Po tomto incidente, ako túto udalosť nazval môj manžel, bola Ninočka ako vymenená. Začala akceptovať rodičovský názor na zdravú výživu, slušné obliekanie i potrebu udržiavania poriadku vo vlastnej izbe. Nielenže prestala reptať na balet, ale zaryto trvala na tom, že tých niekoľko ulíc deliacich náš byt od školy bez problémov zvládne bez nášho doprovodu. Jej anjelskej tváričke a sladkým sľubom sme odolávali niekoľko týždňov. Nakoniec sa náš nerovný boj s vlastnou dcérou skončil fiaskom a na najbližšiu hodinu baletu hrdo kráčala uličkami mesta sama. Niekoľko najbližších dní uplynulo podozrivo pokojne. Manžel bol nevýslovne hrdý na svoju dcéru, na ktorej sa podľa neho začali prejavovať neklamné znaky osobnostného rastu. Zdanlivo idylické vzťahy v našej rodine sa skončili v momente, keď mi prísny hlas v slúchadle oznámil, že Nina už dlhší čas ignoruje hodiny baletu.
„Tu ho máš, osobnostný rast,“ vyjachtala som polohlasne a vybehla som za dcérou, ktorá opustila byt iba pred niekoľkými minútami. postava mojej dcéry sa mihla niekoľko desiatok metrov predo mnou. Ležérnym krokom sa približovala k škole. Cestou sa niekoľkokrát zastavila a z plnej sily kopla do vaku, ktorý ťahala za sebou ako nechcenú príťaž. Už som začala pochybovať o oprávnenosti telefonickej sťažnosti, keď moja milovaná dcéra náhle zmenila smer trasy a rezkým krokom, ako zrazu zasiahnutá čarovným prútikom, vykročila priamo ku Katedrále sv. Ludovika. Tam sa mi naskytol obraz navlas podobný tomu spred niekoľkých týždňov. Maskot katedrály, starý žobrák, zaregistroval príchod konkurencie, no ani sa nepohol. Nina si sadla obďaleč. Z hlavy si sňala čiapku a bez akýchkoľvek zábran vystrela ruky dávajúc okoloidúcim na známosť, že od nich očakáva nejaký milodar. Akosi som si to nevedela zrovnať v hlave, čo sa to vlastne deje. Prečo to nešťastné dieťa vyvádza takéto hlúposti, veď má načo si zmyslí. Dúfala som, že sa nejedná o žiadnu úchylku zakódovanú v jej chromozómoch, s ktorou si nebudeme vedieť poradiť. Z vedeckých úvah ma prebral pokrik chodca, ktorému som stála v ceste. To ma rozdráždilo ešte viacej. Rozbehla som sa k dcére, zdrapila som ju za ramená a snažila som sa ju zodvihnúť zo zeme. Tá, trocha zaskočená mojím nečakaným príchodom, na niekoľko sekúnd stratila reč, no vzápätí začala klásť silný odpor. Všetci okolo počuli, že na hodiny baletu kašle. Pred okoloidúcimi zahrala celkom slušné divadlo, v ktorom mi pridelila úlohu druhých huslí. Do nášho rozhovoru zasiahol iba žobrák, ktorý mi na moje počudovanie pridržal stranu.
Nina opäť nekomunikovala s okolím. Trucovala niekoľko dní, počas ktorých naše vzťahy predstavovali bod mrazu. Opäť začala pravidelne navštevovať hodiny baletu v mojom doprovode. Cestou nezabudla na zastávku pri starom žobrákovi. Ten hneď ako ju zbadal, láskyplne na ňu vyceril svoje dva spráchnivené zuby a kým som ja postávala obďaleč, prehodil s ňou niekoľko slov. Pomaly som si na toho čudného tvora, ktorý sa priplietol do života našej Ninočky zvykla aj ja.
Dvadsiaty druhý jún som mala v pláne preleňošiť v posteli. Po mesiacoch úmorného pachtenia sa za skvelými pracovnými výsledkami som si konečne chcela urobiť oddychový deň. Moje plány, ako vždy, prekazila Nina.
,,Vstávaj, no tak už vstávaj! Prídeme neskoro na pohreb.“ Takmer som si narazila koleno pri páde z postele pri tomto dodatku, ktorý zaznel z úst mojej dcéry, o ktorej som si naivne myslela, že význam slova pohreb ešte dostatočne neovláda.
,,Pohreb?“ zasyčala som od bolesti a pokúšala som sa odlepiť od dlážky.
,,Aký pohreb?“
„Zachariáš zomrel. Pohreb je o jedenástej. Rýchlo sa obleč, aby sme to stihli.“ Pohreb bol posledná vec, po ktorej som v ten deň túžila.
„Kto je to Zachariáš?“ s bolestným úškľabkom na tvári som sa opýtala svojej dcéry presvedčená, že si zase niečo vymýšľa.
,,Nerob sa, že ho nepoznáš. Je to môj priateľ od sv. Ludovika,“ vychrlila moja dcéra a zmizla za dverami svojej izby. Chvíľu som bezradne sedela na posteli. Ozaj som posledných niekoľko dní nevidela oddaného priateľa mojej dcéry žobrať pred katedrálou.
Zvonivý smiech prerušil pietočné ticho neodmysliteľne patriace k miestu poslednej rozlúčky so zosnulým. Žena odetá v čiernom vystrúhala hrôzostrašnú grimasu. Čudný chlap so zrasteným obočím, taktiež od hlavy po päty odetý v čiernom, práve vchádzal do miestnosti uprostred ktorej bola na podstavci uložená jednoduchá truhla zbitá z niekoľkých dosák. Bezstarostný smiech opäť zaznel veľkou miestnosťou. Bol o niečo silnejší ako pred chvíľou. Žena v čiernom ustúpila niekoľko krokov dozadu. Pravou rukou zašmátrala pod lavicou. Chvíľu trvalo, kým sa jej podarilo spod ťažkého dubového kolosu vytiahnuť stvorenie, ktoré sa celkom dobre bavilo aj napriek tomu, že miesto, na ktorom sa nachádzala, nikdy nebolo určené na takýto druh zvukového prejavu. Modrooké dievčatko so svetlými vlasmi a vyhrnutým noštekom odeté v červenom kostýme akosi vôbec nezapadalo do tejto atmosféry.
,,Malá a rozmaznaná. Zachariáš mal pravdu, keď...,“ žena nedopovedala. Námaha niekoľkých posledných minút práve vyšla nazmar. Nina, tak sa dievča z vyhrnutým noštekom volalo, práve zmizla pod lavicou. Skôr ako sa žene podarilo opäť vyloviť dcéru spod lavice, pred očami sa jej objavil kvietok. Obyčajná margaréta. Najprv jedna, a potom celá kytica, ktorú spod lavice vylovila Nina.
„Mama kvety! Zabudla som na kvety. Sľúbila som ich Zachariášovi. On má dnes narodeniny.“ Skôr, ako sa žena stihla spamätať, Nina nemotorne držiac kvety v ruke cupitala k truhle. Niekoľko krokov pred ňou zastala a očami si premerala čudnú postavu stojacu pri truhle. Potom pobehla bližšie a vypäla sa na špičky, tak ako to robila pri balete, aby dočiahla na truhlu, kde chcela uložiť kvety. Vo chvíli, keď ich uvolnila zo zovretia, všetky sa zosypali na zem. Chvatne sa zohla a pozbierala ich. Znova sa načiahla a pokúsila sa zopakovať svoj pokus. Keď zistila, že bez pomoci ani jej druhý pokus nebude úspešný, otočila sa k mužovi, ktorý zarazene hľadel na divadlo, ktoré Nina predvádzala.
„Džentlmen vždy pomôže mladej dáme, najmä ak sa dostane do ťažkosti,“ riekla namrzená Nina. Muž bez slova pristúpil k truhle a položil na ňu kyticu kvetov. Žena v čiernom si vydýchla, no nie na dlho. Nina nečakane priložila ucho na truhlu a niekoľko krát na ňu zaťukala.
„Zachariáš, ozaj si tam? Doniesla som ti margaréty a ešte…“ Nina zalovila vo vrecku.
„A ešte darček k narodeninám. Obrázok, ktorý som ti namaľovala. Nina sa znova otočila k mužovi a podala mu kúsok papiera, na ktorom sa napriek nedokonalosti maliarových ťahov dali rozoznať obrysy katedrály, pred ktorou sedeli dve osoby.
„Sľubujem, že na teba nikdy nezabudnem,“ zašepkala Nina. Potom pritlačila čelo k truhle a ústa si zakryla rukami ako to robia deti, keď sú ich slova venované iba jednej osobe.
Intímny rozhovor medzi Ninou a jej niekdajším priateľom neprenikol do uši nikomu z prítomných, napriek tomu sa mužovi stojacemu obďaleč zdal nedôstojný a žene v čiernom pridlhý.
Konečne bolo po všetkom a žena v čiernom v svojej dlani zvierala ruku svojej ťažko zvládnuteľnej ratolesti. Z toho čo sa pred chvíľou udialo mala zmiešané pocity. Jej dcéra práve prišla o človeka, ktorého vyhlásila za svojho najlepšieho priateľa, napriek tomu na nej nebolo badať ani náznak smútku, dokonca si pospevovala.
„ Môžeš mi prezradiť dôvod toľkej radosti?“ žena v čiernom uprela pohľad na svoju dcéru.
„Zachariaš mi zanechal dedičstvo,“ bez okolkov riekla Nina a pospevovala si ďalej.
Žena v čiernom sa nebadane usmiala. Jej dcéra zase raz povolila uzdu svojej fantázii.
„Smiem vedieť o aké dedičstvo sa jedná?“ trocha sarkasticky vyzvedala žena.
„Vieš,…“ začala Nina a uprela pohľad na ženu.
„… tebe sa to nebude páčiť. Tým dedičstvom je žobrácke miesto pri Katedrále sv. Ludovika. Zachariáš povedal, že tam môžem …“ žena v čiernom svoju dcéru ďalej nepočúvala. Dúfala, že nočná mora v podobe jej žobrajúcej dcéry sa Zachariašovou smrťou navždy pominie, no zdalo sa , že to vôbec nie je isté.
 

Katalóg stránok