Zuzanka Kováčova

12.03.2010 15:58

Mária Stajančová - Príbeh - Zuzanka Kováčova

Zvony na kostolnej veži už hodnú chvíľu, svojimi kvílivými a falošnými zvukmi, dávali na známosť celému okoliu, že sa niečo deje. Nebol to umieračik, ani zvolávanie do kostola. Bola to prosba nešťastných ľudí adresovaná najvyššej dištancii. Tam sa v ten deň obrátili o pomoc i tí, ktorí doteraz nechceli mať nič spoločné s Pánom Bohom. Obyvatelia dediny ležiacej niekoľko kilometrov za umelo vybudovanou nádržou na zachytávanie vody, roky ťažko skúšanej suchom, s nádejou obrábali svoje podvyživené polia dúfajúc, že ich snaha nebude zbytočná. Tropické horúčavy posledných dní v doprovode silných búrok a prietrží mračien zaskočili nielen obyvateľov tejto oblasti, ale zrejme aj samotnú matičku zem, ktorej vnútornosti boli napité vodou tak, že tá prebytočná sa valila po jej chrbte a spôsobila nemalo škôd. Tie materiálne, tie po čase preboleli, no čo s bolesťou ktorá ani rokmi neutícha a s ranami, ktoré ani čas nezahojí?
Zuzanka, milé štebotavé dievčatko, bola nielen najmladším, ale aj najmilším potomkom v rodine Kováčovcov. Prišla na svet práve pred šiestimi rokmi a spolu s ňou sa v rodine usadila aj radosť a dobrá nálada, ktorou toto modrooké stvorenie bohato zahrňovalo všetkých navôkol, vrátane svojich dvoch nezbedných bratov. Niekoľko posledných nocí si táto, inak vyrovnaná osôbka, namiesto spánku namáhala svoje mozgové závity úvahami o škole. Spôsobil to darček, ktorý v deň svojich šiestich narodenín dosala od rodičov a ktorý by nebola vymenila za nič na svete. Krásna, všetkými farbami žiariaca školská taška hrdo stála na poličke v spoločnosti bábik, ktoré s ľútosťou v očiach sledovali nový objekt Zuzankinho záujmu. Tá, prirýchlo zabudla na svoje verné spoločníčky s ktorými strávila krásne roky ranného detstva. Pozornosť venovala už iba taške. Pri pohľade na ňu, jej malá, po vzdelaní túžiaca dušička priam pišťala od radosti.
Dni do skončenia prázdnin sa dali porátať na prstoch jednej ruky. Radostné konštatovanie pre budúcu školáčku a zároveň hotové nešťastie pre jej dvoch starších bratov, ktorým slovo škola nebolo hodno v čase končiacich sa prázdnin ani len spomenúť. Zuzanka Kováčová sa nevedela dočkať dňa, keď prekročí prah školy a prvýkrát zasadne do školskej lavice. Jej detské srdiečko tak veľmi túžilo po vzdelaní, že namiesto hrania ju bolo často vídať s knihou v ruke, vyslovujúc jednotlivé hlásky a pokúšajúc sa ich pozliepať do zmysluplnej vety. Často pri tejto činnosti strávila celé dopoludnie. Mala na to dobrý dôvod, už dávno sa rozhodla, že raz z nej bude lekárka. Týmto svojím tvrdením vyvolala úsmev na tvárach svojich rodičov a posmešné úškrnky, prizdobené poťukávaním si na čelo, od svojich bratov.

Mária Stajančová - Príbeh Zuzanka Kováčová.

Prázdniny sa nebezpečne blížili k záveru a tropické teploty často dosahujúce cez tridsať stupňov, nie a nie ustúpiť.
Bola sobota a jedinou záchranou pred nemilosrdnými lúčmi slnka bola voda v potoku a lúka vedľa neho, ktorú svojimi košatými korunami tienilo niekoľko statných listnatých stromov. Tam si mohli deti nie len schladiť svoje rozpálené telíčka, ale hlavne oddávať sa veselému šanteniu a bezstarostným detským hrám.
Pani Kováčova pozrela na oblohu a pokrútila hlavou. Vôbec a jej nepáčilo to čo videla. Ťažké tmavé mraky sa blížili smerom k dedine. Čo nevidieť sa strhne pekná mela a chlapci zase nie sú doma. „Zuzanka, utekaj pre chlapcov blíži sa búrka!“ Zuzanka prevrátila oči a s nevôľou zatvorila knihu. Tíško šomrajúc, aby ju nikto nepočul, vydala sa smerom k rieke. Jej dvaja súrodenci, len čo zbadali prichádzajúcu sestru, zobrali nohy na plecia a ozlomkrky utekali od hlúčika deti šantiacich v prehriatej vode. Títo dvaja potmehúdi dobre vedeli, že ich sestra dobrovoľne nenavštevuje toto hlučné miesto. Jej príchod znamená koniec ich zábavy a odchod domov.
Búrka a silný dážď prekvapili hrajúce sa deti, ktoré sa rozbehli kade-tade. Peter a Ján sa schovali pod starou šopou uja Joža, ktorý bol dobrým kamarátom ich otca. Povyzliekali si premočené nohavice a ľahli si na kopu sena, vôňa ktorého omamujúco zapôsobila na ich slnkom unavene telíčka. Dažďové kvapky, vytrvalo bubnujúce na strechu starej šopy, privodila na ich viečka spánok.
Keď sa konečne prebudili bola už hlboká noc. Vonku duneli hromy a oblohu z času na čas preťal žiarivý blesk. O šopu vytrvalo udierali veľké kvapky vody, ktorá po pramienkoch pretekala pomedzi škáry exilového obydlia chlapcov. Pri pohľade na obludné divadlo, odohrávajúce sa na oblohe, obidvoch chlapcov premkol strach. Ich telíčka sa túlili k sebe a triasli sa strachom. Ešte nikdy v živote si neboli takí blízki, ako práve v tejto chvíli, keď boli odkázaní jeden na druhého.
Mama Kováčova nepokojne pochodovala z jedného kúta izby do druhej. Márne tento večer čakala manžela, ktorý už zbuntošil celú dedinu. Napriek besneniu prírodných živlov sa spolu s niekoľkými chlapmi pokúšal nájsť nezvestné deti. Stále lialo a blýskalo sa, no každý z prítomných vedel, že akékoľvek otáľanie môže mať kruté dôsledky. Rozdelili sa do skupín a postupne prehľadávali kus po kúsku celú dedinu. Bolo niekoľko minút pred polnocou keď jeden z pátračov zachytili podozrivé hlasy. Našťastie vystrašení chlapci tisnúci sa jeden k druhému upozornili na seba vytrvalým volaním o pomoc. Všetkým prítomným sa konečne uľavilo.
„A kde je Zuzanka?“ táto otázka vyslovená otcom detí, iba tak na pol úst, donútila všetkých prítomných vydať sa späť pod temnú oblohu, kde si v ten deň určite všetci čerti dali stretnutie. Hľadanie bolo bezvýsledné. Pokročila noc a premočený terén donútili prítomných prerušiť pátranie skôr, ako si krutý živel vyžiada nejakú obeť. Prekvapených obyvateľov dediny do nového rána prebudili dušu drásajúce zvuky kostolných zvonov, ktorým konkuroval zbesilý hukov valiacej sa vody a hustý dážď, pri pohľade na ktorý aj tí najväčší optimisti prestali veriť v záchranu Zuzanky Kováčovej. Popravde neverila v ňu ani Zuzankina mama, ktorá ju oplakávala, akoby už bola mŕtva. Tá ťažoba, ktorá ju gniavila už od včerajšieho obeda z jej pŕs už nikdy neopadla. Prešli dva dlhé dni plné strachu, ale aj nádeje, kým sa dedinou rozniesla zvesť o tom, že malú Zuzanku našli ďaleko za dedinou zachytenú o konár stromu. Bohužiaľ už nejavila žiadne známky života.
Pani Kováčova kráčala smerom k miestnemu cintorínu zvierajúc v ruke kytičku bielych klinčekov určených na kôpku hliny pod ktorou sa už niekoľko dní skrývalo Zuzankine nemohúce telíčko. Štebotajúce deťúrence sa po dvoch mesiacoch sladkého nič nerobenia, znova vybrali na svoju desať mesačnú púť školskými povinnosťami a pri stretnutí s nimi sa pani Kováčova neubránila slzám. Zuzanke osud nedoprial podstúpiť cestu školských povinnosti, na ktorú sa tak veľmi tešila. Namiesto usilovnej školáčky ostala rodičom iba nepotrebná školská taška obklopená množstvom nikomu nepatriacich opustených bábik a boľavé srdce na ktoré je ťažko nájsť liek.
 

Katalóg stránok