Anjel so zlomeným krídlom
12.03.2010 16:08
Obdobie, keď som bola terčom amorových šípov, som už mala dávno za sebou. Bôžik zodpovedný za rozsievanie citu zvaného láska sa už dávno oháňal kušou medzi mladším pokolením a v zmysle hesla “Nehas čo ťa nepáli“, nemienil mrhať svojou muníciou medzi nepodarkami, ktoré sa zohýbali za päťdesiathaliernikmi práve vo chvíli, keď im mieril na srdce. Pomaly som sa začala zmierovať so skutočnosťou, že jediným poslaním môjho života je neúnavne pracovať pre blaho iných. Kto si myslí, že byť pod papučou je možné iba po zakotvení v manželskom prístave, je na veľkom omyle. Ja, osoba nezadaná, napriek svojmu stavu som bola pod papučou neustále. Presnejšie povedané pod párom papúč. Jednou ma gniavil šéf, tou druhou ma “pohládzali“ rodičia, ktorí si nestihli všimnúť, že z ich malého dievčatka sa vykľula stará dievka, priateľky ktorej sa už dávno pýšili prvými láskami svojich detí, kým ona sa mohla popýšiť iba naháňaním peňazí do vreciek niekoho iného.
V čase keď som na sebe začala pociťovať krízu stredného veku, širšia rodinná rada rozhodla, že je nevyhnutné prestavať naše rodinné sídlo. Pri dôležitých rodinných rozhodnutiach som disponovala iba poradným hlasom, ktorý aj tak poväčšine nikto nebral vážne. Čo sa však týka fyzickej práce, medzi ktorú patrila aj revízia veci uložených na pôjde a ich následná likvidácia, rodinný príslušníci mi vyjadrili plnú dôveru. Na niekoľko dní som sa mala stať spoločníčkou vecí patriacich predchádzajúcim obyvateľom domu, ktorí si už nejaký ten rôčik užívali svoj záhrobný život.
Pri vstupe na históriou poznačenú pôdu, ktorú v našom rodinnom sídle predstavoval pôjd, som sa ocitla medzi spleťou pavučín, vrstvou prachu a medzi vecami, ktoré mali svoju aktívnu službu už dávno za sebou. Históriou zapáchajúca heligónka, niekdajšia pýcha starého otca, už dávno nepocítila na svojom tele teplo ľudského dotyku. Časy keď jej podmanivý zvuk vylepšoval náladu obyvateľom tohoto domu boli nenávratné preč. Jej prachom zanesené prieduchy sa už nedočkali comebacku rovnako ako stará piecka, ktorá trpela rovnakou diagnózou nepotrebnosti. Výdobytky modernej doby ju vytlačili až na “pohrebisko“ tohto domu, kde jej sadze rokmi vybledli a stratili svoju hebkosť. Pri pohľade na to množstvo prachom zavalenej histórie sa mi v lave rodil plán práce i kalkulácia na náklady spojené s odvozom odpadu. Nečudo, že stačila chvíľka nepozornosti a takmer som sa zviezla na “loďák“, povestný kufor prastarej mamy, ktorá s ním precestovala celú Ameriku. Pohľad na tento kúsok histórie vo mne vzbudil zvedavosť. O pobyte maminej starej mamy za veľkou mlákou kolovali rôzne legendy, ktoré sa v našej rodine šírili ústnym podaním z pokolenia na pokolenie, no nikdy neboli podložené faktami. Pomaly som sa nahla nad rozmerné čudo a zašmátrala som po jeho povrchu, snažiac sa nájsť zámku. Zdalo sa, že mobilný bielizník mi nevydá svoje tajomstvo. Neznalá zásad konštrukcie starých kufrov som hľadala na nepravom mieste. Keď som konečne pod nánosom prachu zbadala zámok a našla som k nemu aj správny kľúč, zacítila som vzrušenie, aké cíti malé dieťa, keď robí niečo zakázané. Zámka cvakla. Opatrne som nadvihla príklop kufra. Pred očami sa mi objavilo množstvo kníh, ktoré tam iste neuložila moja prastará mama. Pocit vzrušenia ochabol. Marx a Engels pretavení do literárnej podoby moje sklamanie ešte zväčšili. „Zrejme neboli veľmi blízky ani mojím predkom, keď ich vykázali na toto miesto,“ prebleslo mi mysľou pri prehadzovaní kníh s revolučnou tematikou. Aby som ich vytrestala, že sa mi nečakane priplietli do cesty, riadne som nimi trieskala, čím som úplne rozvírila prach v celom kufri a tým som odkryla aj to, čo by možno bolo mojej pozornosti ušlo. Spod kníh trčal akýsi motúz. Skôr ako som sa za ním načiahla, znova som zacítila to chvenie v okolí žalúdka, ktoré vydráždilo moju zvedavosť. Motúz trčal z opačnej strany kufra a tak nedbajúc na svoju nadváhu, takmer som si ľahla na hranu kufra aby som dočiahla na objekt môjho záujmu. Podarilo sa. Spolu s motúzom sa mi do rúk dostal aj zväzok listov, ktoré ním boli zviazané. Vzrušenie sa stupňovalo. Pri pohľade na listy som zabudla na pracovné povinnosti, ktoré ma priviedli na toto miesto. Mojím jediným cieľom bolo nahliadnuť do korešpondencie, ktorá iste patrila niekomu z mojich predkov.
„Kto len mohol tieto listy uložiť na toto miesto? Čo bolo obsahom týchto listov? Možno sa jednalo o zakázanú lásku a možno to bola bežná korešpondencia medzi príbuznými, či známymi, ktorú jeden z pisateľov pokladal za potrebné uchovať.“ V hlave mi vírilo množstvo otázok, na ktoré som chcela čím skôr spoznať odpoveď. V tej chvíli som netušila, že kufor ešte nevydal všetky svoje tajomstvá. Keď som v rukách žmolila listy, zbadala som pod knihami niečo, čo sa nedalo v prítmí povaly presne identifikovať. Kúsok ružovej saténovej látky trčal na mieste, z ktorého som vytiahla listy.
„Na jeden deň by toho vzrušenia mohlo byť aj dosť,“ zašomrala som v duchu a nedbajúc na varovanie rozumu, siahla som po ružovom saténe.
Vo vrecúšku z ružového saténu sa niekoľko desaťročí pred zrakmi ľudí ukrýval anjel so zlomeným krídlom. Sadrový odliatok nebeskej bytosti s prenikavým pohľadom a podmanivým úsmevom mi padol do oka hneď ako som ho zazrela. Po nevyhnutnej očiste som mu vyhliadla miesto pri pokladni v predajni kde som pracovala. Trocha som na neho žiarlila, pretože zákazníci mu často venovali viac pozornosti ako mne.
Dní sa jeden za druhým míňali a nebyť ich kalendárneho pomenovania, ktorým sa líšili, myslela by som si, že sa každé ráno prebúdzam do toho istého dňa. Všetko nasvedčovalo tomu, že na lodičke jednotvárneho života doplávam až do prístavu staroby.
Posledný zákazník už dávno opustil obchod, keď som zatvárala. Nervózne som zazrela na náramkové hodiny, ručička ktorých sa nemilosrdne blížila k tri štvrte na sedem. Bolo mi jasné, že ani v tento deň trať obchod - autobusová zastávka neabsolvujem klasickou chôdzou. Chvatne som pribuchla vchodové dvere a nevšímajúc si prekážku položenú na prahu, začala som naberať purpurovú farbu od rozčúlenia, že už ani tie dvere nemajú predo mnou rešpekt. Až keď som na prahu zbadala koženú topánku podivnej zelenej farby, použila som namiesto sily rozum a na opozdilca som vylúdila profesionálny úsmev. Bolo mi jasné, že je fyzicky zdatnejší ako ja, takže sa ho budem musieť zbaviť verbálne. Na jazyk sa mi drali kadejaké slová, no pri pohľade do jeho očí, mi všetky ostali trčať kdesi v hrdle a ja som ani nehlesla. Iba som sa dívala do tých jeho očí, ktoré mali navlas rovnakú farbu, ako oči anjela rozprestierajúceho svoje krídla na mojom pracovnom stole. Mala som silné podozrenie, že stvorenie ktoré sa nečakane vynorilo predo mnou nepatrí do ríše pozemskej.
Moje podozrenie sa začalo zväčšovať v nasledujúcich dňoch, keď sa v mojej kancelárii začali kopiť kytice kvetov rôznych farieb a veľkostí, ktoré by sa mi za normálnych okolnosti zdali gýčovitými, no opojená takmer zabudnutým citom zvaným láska, som zdanlivý nevkus môjho anjelika ochotne prehliadala. Že ma zasiahol zblúdili Amorov šíp som si uvedomila až v momente, keď som sa rozhodla vysloviť to slovíčko, ktoré ma malo natrvalo zviazať s týmto nebeským stvorením. Varovania v podobe rozbitých manželstiev mojich priateliek a ich presviedčania, že anjeli sa neženia, som infikovaná jedom z amorovho šípa nebola ochotná akceptovať.
V deň sobáša som, poučená múdrosťou predošlých generácií, pripustila argument, že anjeli sa bežne neženia, no bola som presvedčená aj o tom, že jeden anjel si pri poletovaní nebeskou oblohou zlomil krídlo a akýmsi nedopatrením dopadol na zem, práve pred môj obchod. Vtedy ešte netušil, čo život anjela medzi ľuďmi obnáša. Koniec - koncov , to som v tom čase nevedela predpovedať ani ja. Stačilo mi vedomie, že môj anjelik nepatrí do plejády padlých anjelov, ktorí vďaka svojej náklonnosti k hriechu už o nebeských výšinách mohli iba snívať.