Duša
12.03.2010 16:07
Šofér autobusu pritlačil nohu na pedál bŕzd o niečo prudšie ako bolo žiadúce a ja som sa ocitla pri dverách skôr, ako som mala v pláne. Svojím neštandardným razením si cesty v pred som upútala pozornosť ostatných cestujúcich, ktorým plamienky škodoradosti zaplápolali v očiach, keď som pri hľadaní stratenej rovnováhy vypustila kabelu z rúk. Chvíľu som s ľútosťou upierala zrak na jej obsah ležiaci na zablatených schodoch. Len spomienka toľko propagované pozitívne myslenie zabránila povodni, ktorú sa hodlali vyprodukovať moje slzné kanáliky. Nebadane som sa usmiala. Blúdiac zákutiami vlastných mozgových závitov som konečne naďabila na pozitívum situácie, v ktorej som sa ocitla.
-Už iba tie tri blatom zanesené schodíky a vkročím do mesta, ktoré zmení moju doterajšiu krivoľakú cestu životom na slávou vydláždený chodník,- pomyslela som si v duchu a v povznesenej nálade som na najbližšej zastávke vstúpila do víru veľkomesta, teda presnejšie povedané na jednu z jeho bočných ulíc. Zdalo sa, že moje pozitívne naladenie v tomto meste nezdieľa nik. Ľudia sa duchom neprítomne náhlili za svojimi povinnosťami, oblohu okupovali sivé mračiská, iba ja som sa s úsmevom na tvári dala pohládzať jemným vánkom a s prižmúrenými očami som kráčala v ústrety svojmu domnelému šťastiu. Konečne som zbadala taxík, ktorý sa pozvoľna blížil ku mne. Zdvihla som ruku a v tej chvíli sa jemný vánok zmenil na veterného oplana, ktorý zo zeme zodvihol pohodený igelitový obal, aby ho v zapätí vypustil zo svojich veterných pazúrov tesne pred mojou tvárou. Taxík, ktorý som pred tým zahliadla mi iba zázrakom neurobil z chodidiel plutvy a na moje mávanie jeho majiteľ reagoval šliapnutím na pedál. Strhla som si obal z tváre a v návale zlosti som ho hodila naspäť nezbedníkovi, ktorý sa vytrvalo pohrával s niekoľkými odpadkami na chodníku. Jemná prachová clona narazila na moje viečka, našťastie som ich stihla včas zatvoriť. Na chvíľu som zabudla na pozitívne myslenie. V duchu som zakliala, stojac ako prikovaná na okraji chodníka s prižmúrenými očami. V rukách som zvierala kabelu, ktorej obsah ma doviedol do tohoto mesta. Kriticky som zhodnotila svoju situáciu. Stretnutie, kvôli ktorému som sa unúvala niekoľko stovák kilometrov, sa malo uskutočniť už o niekoľko minút a ja som ani netušila, kde sa presne nachádzam. Stresové situácie mi odjakživa robili problém.
„Zachovaj kľud. Zachovaj kľud,“ zopakovala som si niekoľkokrát pomedzi zuby.
„Ak nechceš do smrti snívať o písaní, o poctivom písaní, výsledkom ktorého sú čitatelia fascinovaní fikciou ponúknutého deja, nevnímajúci potomstvo dožadujúce sa jedla ani partnera dožadujúceho sa pozornosti, tak len zachovaj kľud.“ Koniec mojej psychoterapii urobilo niekoľko dažďových kvapiek dopadnúcich na môj nos. Jemne som po ňom prešla prstami zisťujúc, v akom stave sa nachádza môj mejkap.
„Najlepšie bude, ak sa vrátim odkiaľ som prišla,“ napadlo mi a v zapätí so sa už rýchlym krokom presúvala k autobusovej zastávke uvažujúc pri tom o svojom nose, ktorý mohol byť o číslo menší, no práve pretože nebol, už niekoľko krát mi dobre poslúžil.
„Do paroma,“ napriek oblačnému počasiu sa mi na chvíľu zjavili všetky hviezdy, trčiace nad tunajšou oblohou. Keď som sa spamätala, po hviezdach nebolo ani stopy a náruč, v ktorej som sa ocitla zapáchala cigaretami a alkoholom.
„Prepáčte o niečo som zakopla,“ vyjachtala som na ospravedlnenie.
„To je dobre Babenka, hlavné že si celá“ miestnym nárečím preriekol chlap pripomínajúci obecného bezdomovca.
„Ešte raz prosím prepáčte,“ zopakovala som došľapujúc iba na pätu pravej nohy. Nedbajúc na počasie, pobrala som sa opačným smerom. Zmes slz a dažďovej vody mi stekala po tvári. Pod korunou košatého gaštana som v zrkadle pozorovala skazu, ktorú na mne napáchalo veľkomestské počasie. Moja štyristokorunová koruna krásy sa premenila na prenosné vtáčie hniezdo a moja tvár vďaka brázdam, ktoré mi na reklamami propagovanom mejkape vyryl dážď, vyzerala ako tvár kríženca človeka a zebry. Kým však čistokrvná zebra je na svoje pruhy hrdá, ja som bola na pokraji zúfalstva. Takto sa predsa nemôžem postaviť pred svojho nádejného chlebodarcu.V kabele som sa pokúsila vyloviť vreckovku. Zrak mi pri tom padol na obálku, v ktorej bolo moje veľdielo. Chvatne som si utrela tvár a pozrela na hodiny. Moja podriemkavajúca bojovnosť precitla.
„Mám ešte desať minút. Dúfam, že aspoň mobil ma nesklame.“
Číslo uložené v pamäti zastihlo svojho majiteľa v stave únavy, pretože skôr ako sa ohlásil silne doň zívol. Narýchlo som vysvetlila svojmu hostiteľovi, že chvíľu budem meškať.
„Dušinka čas sú peniaze, ale že si to ty, chvíľu počkám,“ povedal a zložil. S majiteľom vydavateľstva som sa rozprávala dva krát v živote a nepamätám sa, že by sme si boli potykali. Ale čo už. „Veľké ciele prinášajú aj veľké obete.“ Tuším tak nejako to bolo napísané v niektorej z množstva kníh, ktoré som počas svojho života strovila.
Po hodinovom meškaní som sa ocitla zoči-voči uzemčitému elegánovi, v ktorého čuch na vydarené príbehy som verila.
„Dušinka konečne,“ povedal, podávajúc mi prepotenú pravicu. „Na východe tuším letia iné módne trendy ako u nás,“ riekol premeriavajúc si ma od hlavy po päty, snažiac sa zakryť škodoradostný úškľabok.
„Ô dúfam, že to nebude mať vplyv na vaše rozhodnutie,“ podotkla som polohlasne a rukami som si snažila upraviť svoj porušený out fit.
„Ale kdeže Dušinka, ja iba žartujem. Narušila si mi denný plán, tak musíš ešte chvíľu vydržať. Urob si pohodlie,“ rukou ukázal na¨“kútik pre čakateľov“ a skôr, ako som stihla oponovať, zmizol za dverami susednej kancelárie. Sadla som si do masívneho kresla. Zo stien polepených plagátmi kníh vydaných v tunajšom vydavateľstve na mňa zazeralo niekoľko párov očí fiktívnych hrdinov. Podvedome som siahla na kabelu, kde si hovela kópia môjho veľdiela. Pre istotu cestovala so mnou. Ak by bolo v posledných dňoch postihlo toto vydavateľstvo nešťastie v podobe ohňa, vody, alebo krádeže a majiteľ by prišiel o môj rukopis skôr ako by sa doň stihol začítať, bola som mu schopná podať pomocnú ruku v podobe tejto kópie. Prešla hodná chvíľa a ja som mala dojem, že úctivý pán na mňa zabudol. Neostávalo mi nič iné iba čakať. Obrnená pozitívnym myslením a túžbou kráčať chodníkom vydláždeným slávou, som sa znova oddala sneniu. V duchu som zamietala jeden návrh titulnej strany za druhým, do chvíle, keď som čísi dych zacítila v blízkosti svojej tváre.
„Prebuďte sa prosím!“ niekoľko krát mnou zalomcovala postava z titulnej strany a ja som vyskočila z fotela.
Môj dobrodinec sa objavil predo mnou takmer po dvoch hodinách a ja som chvíľu nevedela oddeliť skutočnosť od sna. Už pri plnom vedomí som upierala zrak na jeho pery. Pery, ktoré mali vyrieknuť ten dátum. Nedokázala som zakryť vzrušenie.
„Nech už konečne vyriekne ten dátum,“ opakovala som v duchu. Veľmi som bola zvedavá, koľko týždňov ešte budem musieť čakať na svoju knihu v kníhkupectve.
„Je mi veľmi ľúto,….“ začal.
„Nepovedal mi Dušinka. Do kelu! On mi nepovedal Dušinka. Niečo nie je v poriadku,“ napadlo mi pri pohľade na neho.
„Je vám niečo?“ spýtal sa ma nezakrývajúc údiv.
„Nič... Vôbec nič… Pokračujte prosím,“ vyriekla som úsečne a na miesto jeho pier som uprela zrak na prázdne miesto na stene.
„Je mi ľúto,“ zopakoval a pokračoval, „vášmu príbehu chýba duša. Každá kniha musí mať dušu, aby zaujala čitateľa.“
Mlčala som. Keď mi telefonoval o duši nebola zmienka a pred dvomi hodinami takisto. Bola som si istá, že môj výtvor mal všetky atribúty diela vhodného na čítanie, ktoré ktosi pred stáročiami pomenoval románom. Bola som presvedčená o svojej pravde. Nápor, ktorý som zacítila v kútikoch očí som nedokázala ovládnuť. Napriek mojej túžbe zachovať si dôstojnosť sa mi slzy skotúľali po tvári. Teória pozitívneho myslenia sa stratila v nedohľadne a ja som zrazu pochopila, že zrejme mi nie je súdené kráčať po slávou vydláždenom chodníku. Môj osud ma naďalej bude vláčiť po kadejakých poľných cestách zanesených burinou nepochopenia a prachom životných prehier.
Cez slzy som zazrela karikatúru človeka, ktorý mi razom zbúral všetky ilúzie o živote. Kto vie čo si tento človek pod pojmom duša predstavuje? Podľa výzoru som usúdila, že predo mnou stojí pôžitkár v jedle aj v obliekaní. V mojom príbehu hrdinovia trpeli skôr nedostatkom ako prebytkom veci potrebných na existenciu. A dušu? Dušu nemali iba preto lebo boli fikciou, obraz ktorej si každý čitateľ vytvorí sám. Pri jej vytváraní sa medze fantázii nekladú. Môže sa pri tom smiať i plakať. Môže si život spríjemniť alebo znechutiť.
„Duša sa nedá urestovať na cibuľke a nikdy nebude patriť medzi hlavné chody pri stolovaní ľudí, ktorí ju hľadajú v jedle a zrejme sa sklame aj ten, kto ju bude hľadať medzi stránkami kníh,“ preriekla som rozhodne pozerajúc na človeka, ktorý mal o duši mylné predstavy.
„Tiež nad ňou z času na čas premýšľam a aj keď nie je hmotná zvykne ma pobolievať. Často mám pocit, že je v príbuzenskom vzťahu so svedomím, ale to by ste zrejme nepochopili.“ Vypäla som sa a pevným krokom som vykročila k dverám.
Slzy mi osušil môj starý známy, ešte stále poletujúci ulicami mesta a lúče slnka zahnali pesimistické myšlienky. Kútikmi úst mi šklbalo a ja som túžila usmievať sa. Zrazu mi bolo veľmi príjemne. Taxík zastavil na môj prvý pokyn a ja som pocítila pohladenie vlastnej duše. Pocítila som jej vďačnosť za to, že som ju neprepožičala knihe, pretože kniha nemusí mať dušu. Dušu musí mať človek, ktorý hltá stránku po stránke a obsahom knihy svojej duši podáva gurmánske špeciality alebo cyankáli.