Opatrovateľka
04.02.2010 06:30
Vôňa nedeľňajšieho obeda prilákala k stolu osadenstvo domu skôr ako obvykle. Štvorročný Yan pevne zvieral lyžicu v ruke a silným búchaním po stole sa dožadoval svojej porcie jedla. Starší Chris s rešpektom čakal , kým si z pariacej sa misy ako prvý naloží otec. Po ňom prišli na rad všetci ostatní, okrem Lucie, ktorá z obďaleč pozorovala ako prítomným bude chutiť jedlo , ktoré s takou dôkladnosťou pripravovala. „ Je to výborné!“ roztomilou angličtinou skonštatoval najmladší z prítomných, hneď po prvom súste. Zvyšok osadenstva s ním výnimočné súhlasil.
Lucia bola príliš mladá, aby si uvedomila zodpovednosť, ktorá mala byť uvalená na jej plecia, vo chvíli keď vtlačila svoj podpis na dokument v záhlaví ktorého sa týčili dve slová “Pracovná zmluva“. Rozhodnutie rozšíriť rady opatrovateliek v ďalekom Anglicku skŕzlo v jej hlave ešte počas stredoškolského štúdia. Už vtedy bola rozhodnutá opustiť rodičovské hniezdo, kde ju okrem plahočenia sa na neúrodných kamenistých políčkach a nenávidenej práci okolo domu, nečakala žiadna perspektíva. Jej predstavy o živote boli na hony vzdialené od skutočnosti, ktorá ju čakala v prípade návratu na oravské lazy. Túžila po inom živote, po ľahšom spôsobe obživy, ktorý bola rozhodnutá nájsť hoci aj v ďalekej cudzine. Nikdy neprekypovala túžbou rozdávať lásku a pomáhať blízkym, napriek tomu sa rozhodla pre povolanie, ktorého hlavným poslaním boli práve tieto, pre ňu tak vzdialené ideály. Lucia pricestovala do Londýna vybavená celtifykátom opatrovateľky a uspokojivými jazykovými schopnosťami. Bola presvedčená, že vďaka tejto skutočnosti si bude môcť z pracovných ponúk vyberať. Skutočnosťou však bolo, že sa v žiadnej rodine neohriala príliš dlho. Vďaka svojej prchkej povahe, často prihádzala do konfliktu s rodičmi detí, ktoré jej boli zverené do opatery.
Za tri mesiace sprostredkovateľská agentúra akceptovala jej žiadosť o zmenu rodiny celkom štyri krát. S upozornením, že je to naposledy, ponúkli Lucii miesto opatrovateľky na psej farme vzdialenej od hlavného mesta niekoľko desiatok kilometrov. Vďaka chybe, ktorej vinníka bolo už neskoro hľadať, sa Lucia ocitla v rodine, kde od nej okrem opatrovania deti vyžadovali aj výpomoc pri domácich prácach a v kuchyni. Pri tejto požiadavke v nej priam skypela žlč. Či neopustila domov práve kvôli tomu, aby sa vyhla domácim prácam, ktoré z duše nenávidela? Rodičia deti si boli vedomí skutočnosti, že do týchto odľahlých končín bude ťažké nájsť ďalšiu opatrovateľku a tak zvolili taktiku, ktorá zväčša v takýchto prípadoch zaberala najúčinnejšie. Zdvojnásobili finančnú odmenu za požadovanú prácu. Lucia po tvrdom boji s vlastnou hrdosťou neodolala lákavej ponuke a prácu prijala. Príchod na nové miesto bol pre mladé dievča rovnako ťažký, ako pre dve maloleté deti, na výchovu ktorých nemali rodičia dostatok času. Vďaka matkiným dlhodobým pobytom v sanatóriu a otcovej pracovnej zaneprázdnenosti, podľahli určitým návykom, ktoré im Lucia odmetala tolerovať. Takmer denne dochádzalo k hlučnej výmene názorov medzi Luciou a deťmi, ktoré odmietali obmedzovanie osobnej slobody na úkor zásad, ktoré sa pokúšala v ich domácnosti zaviesť neželaná votrelkyňa. Navyše ani v kuchyni sa jej ktovieako nedarilo. Výtvory jej kuchárskeho umenie často putovalo do misiek psov, ktorí nimi ako jediní na tejto farme nepohrdli. Trvalo niekoľko mesiacov, kým si Lucia uvedomila, že ak si chce udržať dobré platené miesto musí zmeniť svoj postoj nie len k domácim prácam, ale najmä k deťom. Keď sa vzťahy medzi opatrovateľkou a deťmi konečne začali upravovať, došlo na farme k nečakanej tragédii. Matka detí podľahla dlhoročnej chorobe. Deti akosi častejšie začali vyhľadávať spoločnosť dievčiny u ktorej sa snažili nájsť to, čo im po strate matky najviac chýbalo, lásku a porozumenie. Lucia sa bránila prevziať na svoje plecia zodpovednosť, ktorá prináleží matke, napriek tomu sa v tej dobe stala deťom oporou a iba vďaka nej sa im podarilo preklenúť toto neradostné obdobie. Podstatne horšie bol na tom majiteľ farmy, ktorý nemal toľko šťastia ako deti. O svoj žiaľ sa nemal s kým podeliť a tak vymenil prácu na farme za alkohol, ktorému sa oddával dňom i nocou. Nezaujímala ho ani farma ani deti. Často ho bolo vydať na cintoríne, kde si vylieval svoj žiaľ i zlosť, ktorá ovládla jeho dušu. Vzhľadom k vzniknutej situácii Lucia nepovažovala za vhodné naviazať sa ešte viacej na deti a znova uvažovala o odchode. Príležitosť sa naskytla niekoľko týždňov po pohrebe, keď na farmu presťahovala sestra majiteľa farmy, ktorá vzala opraty pevne do svojich rúk a jedným z jej prvých rozhodnutí bolo Luciine prepustenie. Ta sa nikdy nenazdala, že sa jej bude tak ťažko opúšťať miesto, na ktoré si dlho nedokázala zvyknúť. Problém nastal aj s deťmi, ktoré sa Lucii nemienili vzdať a po jej odchode bojkotovali novú pani domu. Lucia sa opäť ocitla v Londýne. Odtrhnutie od deti, ktoré si obľúbila spôsobilo, že o prácu opatrovateľky už nemala záujem a tak sa zamestnala ako pomocná sila v kuchyni. Sporadicky bola informovaná o udalostiach na farme vďaka chlapcom, ktorým z času na čas telefonovala. Práve od nich sa dozvedela, že časté nezhody medzi majiteľom farmy a jeho sestrou vyvrcholili hlučnou hádkou, následkom ktorej farma opäť ostala bez gazdinej. Lucii sa naskytla možnosť vrátiť sa na farmu. Po zrelej úvahe prijala túto možnosť. V spoločnosti chlapov a kuchynských hrncov strávila ešte rok a pol, počas tohto obdobia sa zdokonalila nie len v kuchárskom umení, ale aj v umení rozdávať lásku a pomáhať blízkym, ktorými sa jej na toto obdobie stali obyvatelia psej farmy zastrčenej v jednom z najodľahlejších kútov Anglicka.
Lucia sa pri pohľade na farmu ubránila slzám, len s vypätím posledných síl. Ešte naposledy objala chlapcov a utrela im horúce slzy kotúľajúce sa po ich tvári. Potom im šepla niekoľko slov a významne pozrela na usmievavú dievčinu, ktorá ešte netušila, čo slovo opatrovateľka obnáša.