Optimista
04.02.2010 06:31
Pacient, ležiaci v izbe intenzívnej pomoci, spal nepretržite už niekoľko dní. Jeho ošetrujúci lekár iba z času na čas nahliadol do tejto izby, aby skontroloval údaje na prístrojoch, monitorujúcich jeho základné životné funkcie. Zdalo sa, že spánok bol, v tej chvíli, najúčinnejším liekom na jeho doráňane telo.
Peter si vyslúžil prezývku optimista, už ako dieťa. Nebola to náhoda. Úsmev a dobrá nálada ho sprevádzali takmer od narodenia. Bol to šibal, ktorý si svojím správaním dokázal získať priazeň ľudí, ktorých mu život postavil do cesty. Mal srdce dobrodruha a dušu šoumena, čo mu neraz pomohlo pri štúdiu na priemyslovke, kde sa ocitol iste omylom, no vďaka niekoľkým dokonalým hereckým kreaciam, zvládol aj tento problém a ako sedemnásť ročný držal v rukách svoje maturitné vysvedčenie. Miloval život a užíval si ho plným priehrštím. Alkoholické opojenia a drogové seansy ho nikdy nezlákali, napriek tomu niekoľko krát týždenne odchádzal z domu večer a prichádzal až nad ránom, vďaka neresti s názvom tanec. V širokom okolí nebolo diskotéky, ktorá by nezažila jeho ohnivé tanečné vystúpenia. Horúca Petrova krv sa schladila až po niekoľkých rokoch. V tom čase mu učarila práca diskdžokeja. Vďaka vysokej profesionalite a šarmantnému vystupovaniu sa z neho stal žiadaný moderátor okolitých diskoték. Pri tejto práci v plnej miere využiť danosti, ktoré mu osud nadelil do vienka. Peter bol spokojný so svojím životom, no jeho rodičia neboli nadšený synovým ponocovaním. Najmä mama prežila niekoľko bezsenných nocí, kým si zvykla na ranné príchody svojho jediného potomka.
Petrova mama bola nervózna už od samého rána, nevedno či kvôli svojím päťdesiatim narodeninám, ktoré hodlala v nasledujúcich deň osláviť, alebo kvôli synovi, ktorý jej práve oznámil, že ani túto noc nestrávi doma. Za niekoľko posledných rokov si pomaly zvykla na jeho ponocovanie, no dúfala, že tento víkend bude výnimočný a celá rodina, konečne po dlhom čase, pobudne spolu. Otec pripomínal Petrovi oslavu maminých narodenín už niekoľko týždňov, no on pri maminých výčitkách iba šibalský žmurkol, vyčaril svoj neodolateľný úsmev a poprosil ju, aby sa nestrachovala, vraj príde skôr, ako sa nazdá. Nasledujúca noc bola pre Petrovu mamu jedna z najdlhších v živote. Namiesto spánku ju prenasledovali chmúrne myšlienky, ktoré jej vohnali slzy do očí a privolali smútok do duše. Vstala takmer s prvými rannými lúčmi. Aby zahnala nepokoj, hneď začala s prípravou slávnostného obeda. Popri práci, jednostaj sledovala ručičku nástenných hodín. Peter prichádzal domov zvyčajne okolo šiestej, no v ten deň, bolo slnko už poriadne vysoko, keď pred domom pristavila modrá dodávka, do ktorej v predchádzajúci deň nasadal jej syn.
„Konečne,“ pomyslela si Petrova mama, a uľavilo sa jej na duši. Nie však na dlho. Z auta vystúpilo niekoľko Petrových priateľov, on medzi nimi však nebol. V tej chvíli pochopila, že jej synovi sa prihodilo niečo zlé. Vybehla z izby a zmohla sa iba na jedno slovo, “žije?“ Žil, no, v tej chvíli, ešte ani lekárom nebolo jasné, aký osud ho čaká.
Peter, v ten osudový večer, nebol vo svojej koži. Hnevala ho vlastná zábudlivosť, najmä keď sa jednalo o rodičov. Nikdy nebol ideálnym synom, ale na maminu okrúhle narodeniny zabudnúť nemal. V takýchto dimenziách lietali jeho myšlienky, keď ohlasoval jednotlivé piesne. Že nie je všetko v poriadku, si všimli aj jeho fanúšikovia, ktorí ho pre prílišnú vážnosť, takmer vypískali. Niekoľko minút pred polnocou to už nevydržal a požiadal priateľa, aby ho zastúpil. Túžil objať mamu a povedať jej, ako veľmi mu na nej záleží. Na požičanej motorke si to trielil domov a ponorený do vlastných myšlienok, ani nezbadal, že poprcháva. Stlačil pedál viac, ako bolo potrebné, iba niekoľko metrov pred zákrutou. Všimol si ju príliš neskoro, aby mohol odvrátiť blížiace sa nebezpečenstvo. Asfaltová cesta mu zrazu zmizla z dohľadu a jeho stroj sa rútil do tmavej ničoty. Ani vtedy možno ešte netušil, že oslavu maminých päťdesiatich narodenín nestihne. Svoju, príliš riskantnú jazdu definitívne ukončil pri starom strome, do ktorého narazil so svojím nezvládnuteľným strojom.
Podstúpil niekoľko komplikovaných operácii. Vďaka umelému spánku necítil bolesť tela, ani duše. Tú si za neho odtrpeli rodičia, najmä v prvý deň, keď zúfalo čakali na zázrak, ktorý by doráňane telo ich syna, prebral znova k životu. Keď po dlhých dvoch týždňoch precitol, prvý úsmev daroval svojej mame. To ešte netušil, že síce prežil, no silný náraz mu poškodil miechu a prognózy lekárov nie sú veľmi optimistické.
Diskotéka bola v plnom prúde, telá mladých ľudí sa vlnili v rytme rege, ktoré zaznievalo z reproduktorov . Človek za mixážnym pultom dobre poznal chúťky tancujúceho davu. Boli časy, keď práve tancom vyjadroval svoju radosť zo života. Dnes je pohyb jeho telesnej schránky, obmedzovaný invalidným vozíkom, no jeho láska k životu tím nijako neutrpela. Optimizmus a dobrá nálady ho neopustili ani po tvrdej lekcii, ktorú mu život uštedril.