Posledné želania
Chlapík odetý vo väzenskej rovnošate pristúpil k telefónnemu aparátu a zodvihol slúchadlo. Niekoľko párov oči ho pri tomto akte pozorne sledovalo. Na niekoľko sekúnd sa stal účastníkom monológu, obsah ktorého mu vtisol slzy do očí. Potom mu vypadlo slúchadlo z rúk. O hysterický nárek svojej “bývalej“ už nemal záujem.
Správa o synovej smrti zastihla Pavla za múrmi väzenia. Ako už mnoho krát v živote, aj vtedy si odpykával niekoľkomesačný trest za drobné prehrešky proti zákonu. Práve vďaka týmto prehreškom, ktoré sa ako temný mrak tiahli celým jeho životom, sa odcudzil manželke a neskôr aj synovi. Ani jeden z nich nedokázal pochopiť, čo sa odohráva v jeho duši pri pohľade na pootvorene dvere bytu, alebo auta. Ten obraz v ňom vzbudzoval zvláštne vzrušenie, ktoré mu opantalo myseľ a tá vzápätí vyprodukovala plán na krádež. Čo na tom, že sa zo svojho lupu zakaždým tešil iba krátko. Pre neho bolo podstatné ukojiť tú velikánsku túžbu dokázať celému svetu, ale najmä sebe, že to dokáže.
Pavol vytiahol z peňaženky pokrkvanú podobizeň ženy s dieťaťom v náručí. Letmo po nej prešiel rukou. Myšlienkami zaletel ďaleko do minulosti. Boli to časy keď ešte spolu s manželkou a synom tvorili rodinu, takú ozajstnú. Kým manželka pripravovala nedeľňajší obed, Pavol spolu so svojím synom Ivanom vyrezával vreckovým nožíkom píšťalky z vŕbového prútia a potom na nich vyludzovali uši drásajúce melódie. Susedia hromžili, niekedy aj preklínali, no im dvom to vôbec nevadilo. Vtedy si ešte rozumeli. Prešlo niekoľko rokov a Ivan opäť stál pred otcom, vtedy sa už neusmieval ani jeden z nich. Ivan práve oznámil otcovi svoje rozhodnutie, stať sa policajtom. Pavol sa takmer neovládol a jednu synovi vrazil. Jeho rozhodnutie považoval za nevydarený žart. Že nešlo o žart pochopil v deň, keď sa prvý krát stretli na policajnom inšpektoráte. Pavol s putami na rukách stal oproti synovi v policajnej uniforme. Obidvaja uhýbali pohľadom a obidvaja by boli v tom momente toho druhého najradšej poslali do horúcich pekiel. Od tej doby stáli títo dvaja na opačnej strane zákona. Jeden ho hájil, druhý permanentne porušoval. Každý z nich kráčal po svojej cestičke životom vydláždenej vlastnými ideálmi i životnou filozofiou. Ta Pavlova bola protizákonná. Pripravila ho o slobodu, no ponechala mu život. Jeho syn, „padol pri obrane záujmov vlasti,“ také bolo oficiálne znenie telegramu, ktorý doručili Ivanovej matke a ktorý mu pred chvíľou telefonicky tlmočila. Pavlovi sa skotúľalo niekoľko sĺz po tvári. Miloval svojho syna viac ako si pripúšťal. Aj keď sa postavil proti nemu, hlas krvi sa mu nepodarilo prehlušiť.
Pavol a Ivan sa stretli na policajnej pôde iba raz. Ivan po tomto stretnutí požiadal o preloženie na protidrogové oddelenie, aby sa vyhol nepríjemným stretnutiam s otcom. Práve táto zmena sa mu stala osudnou. Dobre mierená guľka drogového dílera iba o vlások minula jedného z policajtov, aby sa v zapätí zahniezdila hlboko v Ivanovej hrudi. Lekár záchrannej služby už iba sucho skonštatoval to, čo okolostojaci tušili. Svoju krátku životnú púť zavŕšil Ivan v náruči jedného zo svojich kolegov. Predtým však jeho ústa vyriekli želanie.
Pavlovo meno sa v ten deň už po druhý krát ozvalo z úst dozorcu. Po tom čo sa ráno dozvedel od bývalej manželky, nemal chuť na žiaden rozhovor, no dozorca bol neúprosný.
V miestnosti návštev sedel mladý policajt. Keď zbadal vchádzajúceho väzňa rýchlo vyskočil zo stoličky a predstavil sa. Pavol ešte stále nechápal dôvod tejto čudnej návštevy. Pochopil až vo chvíli, keď sa na dlani mladého policajta zaleskol starý vreckový nožík, ktorý Pavol daroval svojmu synovi v čase keď si ešte rozumeli.
„Ivanovým posledným želaním bolo, aby som vám ho odovzdal,“ vysvetľoval policajt a vložil vreckový nožík do Pavlovej roztrasenej dlane.
Smútočný obrad sa uskutočnil v kruhu najbližších príbuzných i priateľov. Kým Ivanova matka nad rakvou svojho sna potichu odriekala modlitbu a sľúbila, že na neho nikdy nezabudne, jeho priatelia zatínali päste a sľubovali pomstu. V ústraní za nimi stal Pavol v doprovode väzenského dozorcu. Aj jeho pery v tej chvíli odriekali slová, no neboli to slova modlitby ani pomsty, bol to sľub. Pavol v ten deň pri rakve svojho zosnulého syna prisahal, že už nikdy nezadá svetskej spravodlivosti dôvod aby ho zatvorili do väzenia.