Právo na lásku
12.03.2010 15:44
Hlas v slúchadle stíchol skôr, ako na Eve podarilo zistiť kto volá. Prosby o pomoc počúvala, táto ostrieľaná psychologička, niekoľkokrát do dňa, aby v nej vzbudili zbytočné emócie. Napriek tomu volanie o pomoc z úst neznámeho dievčaťa, zamestnávalo jej myseľ už druhý deň.
Nová učiteľka s úsmevom pozorovala svojich žiakov. Priam sa kochala pohľadom na nevinné tváre svojich zverencov, ktorí sa ochotne zapájali do dialógu s ňou a ešte nenakazené zlobou sveta, so záujmom počúvali jej výklad a priam hltali každé slovo, ktoré vyšlo z jej úst. To bol jeden z okamžikov, kedy si Jana uvedomovala správnosť svojej voľby, zasvätiť život deťom, sprevádzať ich na ceste poznania a usmerňovať ich prvé, často mylné, predstavy o živote. Táto mladá žena, stojaca na prahu svojej učiteľskej kariéry, bola optimistkou. Dúfala, že úsmev, ktorý jej takmer vždy pohrával na tvári, vydrží až do dôchodku. Milovala všetkých svojich žiakov, rovnako vážnejšie a zodpovednejšie dievčence, ako aj hravejších a veselších chlapcov, ktorí z času na čas nedokázali ovládnuť svoju huncútsku krv a s neopakovateľným detským šarmom poťahovali svoje spolužiačky za vlasy alebo hádzali do nich papierové guličky.
Heňa, drobná nenápadná dievčina, sediaca v prvej lavici, sa nikdy nedala vtiahnuť do potyčiek so spolužiakmi. Často, duchom neprítomná, upierala svoj smutný pohľad do neznáma. Tam, kdesi v diaľavách blúdila jej myseľ, zaneprázdnená vlastnými problémami o ktorých nikto nemal ani potuchy. Táto, po samote túžiaca osôbka, trpela stavmi úzkosti pri každej, Janou položenej otázke, napriek tomu, že na ňu vedela odpoveď. A práve to bol dôvod, prečo Janu začala prenasledovať myšlienka, že s Heňou nie je všetko v poriadku.
„Heňa požičaj mi pero, prosím. Svoje som si zabudla v kabinete,“ Táto nevinná učiteľkina požiadavka spustila lavínu nasledujúcich udalosti, ktoré sa stalo osudné ako pre Janu, tak aj pre Heňu. Dievča pristúpila k stolu a bez jedného slova podávala Jane pero, pričom nechtiac odhalila zápästie, na ktorom sa objavila veľká podliatina, ktorú nebolo možné prehliadnuť. O niekoľko dní, na hodine telocviku, Heňa, ako zvyčajne, sedela opustená na lavičke v kúte telocvične a neprítomný pohľad upierala pred seba.
„Heňa, prečo zase necvičíš?“ Učiteľka pozrela vyčítavo na svoju žiačku, no tá jej namiesto odpovede iba nesmelo podala kúsok papiera, na ktorou bola rukou napísaná ospravedlnenka, zďaleka nie prvá v tomto školskom roku. Jana pokrčila papier a pozerala na Henino zápästie. Práve to zápästie, hrajúce všetkými farbami, ju primälo zistiť čo sa to vlastne deje, prečo sa Heňa ulieva z telocviku a prečo nikomu nedôveruje? Nebolo to až také ľahké, ako sa Jana domnievala. Na listy, adresované Heniným rodičom, nikto neodpovedal a telefónne spojenie sa prerušilo zakaždým, keď vyslovila Henine meno. Jane neostávalo nič iné, ako navštíviť rodičov svojej záhadnej žiačky osobne. Návšteva, na ktorú sa Jana tak dôkladne pripravovala, skončila skôr, ako bolo Jane milé. Tam, medzi dvermi, si vypočula niekoľko nelichotivých poznámok na svoju adresu s vrelým odporúčaním, aby nestrkala noc do cudzích záležitosti. Jana veľmi ťažko znášala urážky , ktorých sa jej nepravom dostalo a o nič lepšie to nebolo ani pri dovolávaní sa spravodlivosti u svojho šéfa. Pán riaditeľ, pri počutí Heninho priezviska nepovažoval za potrebné zisťovať skutočnosť, namiesto toho, udelil Jane pokarhanie a siahol jej aj na osobné ohodnotenie, vraj aby si zapamätala, že nie je v jej kompetencii kritizovať výchovné metódy rodičov, najmä ak sa jedna o ľudí s významným postavením alebo mecenášov školy. Keďže Henin otec bol, nie len známym podnikateľom, ale aj štedrý sponzor školy, pán riaditeľ nebol ochotný počúvať jej výmysly a upozornil ju na skutočnosť, že učiteľov je v dnešnej dobe nadbytok, takže pokiaľ nechce prísť o prácu, nech drží jazyk za zubami. Jana obávajúc sa o zamestnanie prestala obťažovať Heniných rodičov, no ich dcéru nespúšťala z očí.
Eva poznala Janu od útleho detstva. Ako rodinná priateľka, z času na čas zavítala na kúsok reči k Janinej mame. Práve tá jej prezradila o Janiných problémoch v škole. Rozprávanie Janinej mamy ju zaujalo, no viac, ako o priateľkinu dcéru sa obávala o osud Heni, ktorý podľa tejto skúsenosti psychologičky bol ohrozený. Bolo potrebné konať hneď a tak sa Eva, za výdatnej Janinej pomoci, dopracovala až k Heninej mame, ktorá netušiac s kým má tu česť, usadila príšelkyňu do obývačky a ponúkla kávou. Táto idylka však trvala iba do chvíle keď Eva prezradila dôvod svojej návštevy. Z pozornej hostiteľky sa razom stala podráždená bytosť, ktorá bola zásadne proti stretnutie svojej dcéry a psychologičky. Eve neuniklo, že táto čudná, zakomplexovaná pani, bola pod silným vplyvom svojho manžela a zjavne sa ho bála. Bolo potrebné zmeniť taktiku. Eva sa pokúsila kontaktovať priamo Heňu, no tá jej nedôverovala. Po niekoľkých dňových peripetiách sa konečne podarilo uskutočniť stretnutie, pri ktorom, pre zmenu odmietla spolupracovať Heňa. Nemalo zmysel nútiť dievča k niečomu, o čo samá nestojí. Preto jej iba vtlačila do ruky svoju vizitku s prosbou aby jej zavolala, ak to uzná za vhodné.
Eve sa podarilo zistiť niekoľko zaujímavých informácii o Heninom otcovi. Svojím nezáujmom o dcéru sa nikdy príliš netajil, no už oveľa menej sa vedelo o tom, že človek, ktorého Heňa považuje za otca, vlastne ani jej otcom nie je, teda biologickým. Tento, tajomstvami opradený pán, mal ešte jednu veľkú neresť. Za maskou príjemne pôsobiaceho človeka sa skrýval tyran, ktorý z času na čas podľahol nutkaniu svojej násilníckej povahy a rozosieval okolo seba bolesť, ktorú najčastejšie pocítilo bezbranné Henine telíčko. Práve ono pykalo za „staré hriechy“ svojej matky.
Henina mama otehotnela veľmi mladá s náhodným známym, ktorému nevedela ani meno. Aby nebola hanbou, konzervatívne hodnoty vyznávajúcej rodiny pristúpila na najhorší obchod v svojom živote. Zapredala seba aj svoje, ešte nenarodené dieťa, za vidinu domnelej rodiny, ktorej poslanie nebolo niky naplnené. Úplne naopak bol na tom mladý ambiciózny inžinier s deravými vreckami, ktorý svojim podpisom sobášnej zmluvy uzavrel obchod, po stránke finančnej, určite jeden z najlepších vo svojom živote. Oženil sa s úctyhodným venom, kde manželka bola iba nutným dodatkom. Vynaliezavý manžel už niekoľko dní po sobáši donútil svoju „vyvolenú,“ vzdala sa svojho dieťaťa. Tá pre pokoj v rodine súhlasila, no pri pohľade na modrooký uzlíček, ktorý jej omylom v pôrodnici ukázali, zmenila svoje rozhodnutie a od toho dňa trpeli obidve. Matka nemala dosť síl postaviť sa na odpor manželovi, ktorý si často vylieval zlosť na svojej nevlastnej dcére. Henine telo často „zdobila“ nejaká podliatina, vďaka ktorej bola permanentne oslobodená od telocviku, aby si to nikto nevšimol. To všetko vyšlo najavo až v deň, keď Heňa vytočila číslo, ktoré bolo na vizitke od neznámej tety. Prosila ju o pomoc, no odmietla prezradiť svoje meno. Eva si právom robila starosti o toto dieťa. Vedela, že mu hrozí nebezpečenstvo, no nevedela kde ju hľadať.
To ráno, sa ničím nelíšilo od tých predchádzajúcich a predsa znamenalo veľkú zmenu, najmä pre Heňu, ktorá sa prvýkrát vo svojom živote pokúsila bojovať o svoje práva. Hneď po príchode do školy ukázala svojej učiteľke veľkú podliatinu na ramene a prezradila, kto ju má na svedomí. Priznala aj to, že volala niekoľkokrát na telefón tete Eve, no bála sa prezradiť svoje meno, aby otcovi nedala ďalšiu príležitosť na hnev. Spolupráca učiteľky, psychologičky a lekárky nakoniec predsa len priniesla ovocie. Aj keď Henin „takzvaný otec,“ svoju vinu nikdy nepriznal, súd mu udelil podmienečný trest a odobral „vyženenú dcéru.“
Heňu umiestnili v detskom domove, kde ju z času na čas navštevuje jej matka, ktorej strach z moci svojho partnera, nedovolí byť so svojou dcérou. Ťažko povedať, čo núti túto ženu žiť v manželskom zväzku, s človekom, ktorý ju síce netýra telesne, no o to dôkladnejšie ju deptá psychicky. Zatiaľ nenašla dostatok síl vzoprieť sa mu, ale možno raz nastane ten okamih a ona bude mať dosť síl postaviť sa na odpor človekovi, ktorý povýšil peniaze nad ten najzákladnejší ľudský cit, lásku.