Spomienky
12.03.2010 15:47
Kŕdeľ divých husí niekoľkokrát zakrúžil nad dedinou a potom, zoradený do úhľadného šíku, vzlietol vysoko k oblakom. Týmto pôsobivým rituálom sa divé husi lúčili s obyvateľmi dediny, v blízkosti ktorej sa pred niekoľkými mesiacmi zahniezdili a priviedli na svet svoje potomstvo. Nastal čas odchodu. Čas hľadania si nového miesta na prezimovanie.
Stará zhrbená žena už hodnú chvíľu upierala zrak k oblohe. Oči sa jej leskli od slz a bez toho aby si to bola uvedomovala hlasno vzlykala. Pohľad na odlietajúce dive husi znova rozjatril starú ranu a prebudil svedomie, ktoré ani po niekoľkých desaťročiach nedovolilo tejto žene kľudne spávať. Babka Zvonková mala na pleciach už takmer deväť krížikov. Napriek svojmu veku bývala úplne sama v starom mlyne na konci dediny. Celý život ťažko pracovala, no únava a stres ju nikdy nezmohli. Okrem niekoľkých prechladnutí jej telo nikdy netrápila žiadna choroba. Zdalo by sa, že je najšťastnejšou ženou na svete a predsa bolo niečo čo ťažilo jej dušu a na čo sa nedalo nespomenúť pri pohľade na odlietajúce divé husi.
Margitka bola nie len pekná, ale aj šikovná dievka z bohatej gazdovskej rodiny, preto nie div, že sa kvôli nej strhla nie jedná bitka na dedinskej zábave. Nebolo mládenca, ktorý by pri pohľade na ňu nepopustil uzdu svojej fantázie a nepredstavil si ju po svojom boku, ako životnú družku. Nádeje si robili nie len synovia gazdov, ale aj potomkovia prištipkárov v náruči ktorých Margitka často zvŕtala, našťastie iba pri tanci. Často rozdávala sladké úsmevy a falošné nádeje niekoľkým mládencom naraz, k veľkej nespokojnosti svojich rodičov, ktoré by najradšej boli videli svoju prieberčivú dievku pod čepcom, po boku muža hodného ich stavu. Prešli dlhé dva roky, kým Margitka predstavila rodičom svojho vyvoleného. Zoltán, pohľadný mlynárov syn zo susednej dediny, bol nie len stelesnením najtajnejších predstáv mladej dievčiny, ale spĺňal aj prísne kritéria jej rodičov. Roky plynuli a Margitka priam rozkvitala po boku milovaného muža. Keď v mlyne zaplakal ich prvorodený syn, nazdali sa, že šťastie si v ich príbytku usadilo natrvalo. Ani jeden nich vtedy netušil, že vojnový ošiaľ nadobro ukončí ich doteraz pokojne plynúci život. Zoltána povolali do armády hneď v prvých mesiacoch vojny, nebolo mu však súdene brániť vlasť príliš dlho. Vďaka zatúlanej nepriateľskej guľke Margitka už nikdy nepocítila objatie milovaného manžela. Zatrpkla na celý svet. Úsmev na tvári jej dokázal vykúzliť iba sedem ročný syn, živá spomienka na milovaného muža. Osud si s ňou v krátkom čase znova nepekne zažartoval. Iba niekoľko týždňov po manželovej smrti jej synček zahynul pri bombardovaní. To všetko veľmi vážne poznačilo Margitkinu dušu. Stala sa z nej poľutovaniahodná osoba, plná nenávisti a túžby po pomste. Zatrpknutá mladá žena zabudla na význam slova láska. Denno-denné preklínala ľudí a hromžila Pánu Bohu do oblakov. A vtedy sa to stalo. Po jednom zo záchvatov zúrivosti ju našla suseda bezvládne ležať na dvore. Správa o Margitkinom tehotenstve sa rozletela dedinou, ako blesk. Veľmi sa mýlili tí, ktorí verili, že Zoltánove dieťa, zmení správanie nešťastnej ženy. Zúrila, ako zmyslov zbavená a zdalo sa, že milé slovo z jej úst už nikdy nevyjde. Drobulinké stvorenie sa predralo na svet v skorých ranných hodinách, bez pomoci babice. Napriek maminým preklínaniam sa zdalo byť v poriadku. Čas však ukázal, že je mentálne postihnuté.
Prešlo niekoľko rokov. Skončila sa vojna a život na dedine sa pomaly dostával do normálnych koľají. Mlyn znova začal fungovať a Margitka si mohla spokojne žiť, nebyť tej nenávisti, ktorá gniavila jej chorú dušu a ktorú nedokázala ovládnuť najmä pri pohľade na svoju „nepodarenú“ dcéru. Práve ona sa najčastejšie stávala terčom jej výbuchov zlosti. Práve ona najčastejšie cítila silu maminých pästí na svojom telíčku. Zúbožené, vyhladované dieťa sa často túlalo po dedine, kým si ho k sebe, napriek dcériným protestom , nezobrali starí rodičia. Až v ich náruči pocítilo nešťastné dieťa, čo je to láska. V ten osudný deň, divé husi akosi nepokojne poletovali belasou oblohou. Hlasným gagotom oznamovali dedinčanom, že deň ich odchodu sa nenávratne blíži. Margitkini rodičia s nevôľou pozorovali divadlo odohrávajúce sa na oblohe. Ich jediná vnučka, zmietajúca sa už niekoľko dní v bolestivých kŕčoch, konečne zaspala. Jej nehodná mater neprejavila ani štipku ľútosti nad svojou zomierajúcou dcérou. Neprišla ju navštíviť, ani na úpenlivú prosbu svojich rodičov, ktorým nedokázala odpustiť, že namiesto do sirotinca, odviedli jej dcéru do rodičovského domu. Darmo ju otec prosil, aby mala zľutovanie nad svojim nešťastným dieťaťom, ktoré neprestajne opakuje slovo mama. Margitkina dcéra opustiť tento svet, bez toho aby bola čo i len raz v živote pocítila teplo matkinho objatia. Napriek tomu zomierala so slovom mama na perách. Pri jej lôžku bdeli iba starí rodičia, ktorí ju ako jediní príbuzní sprevádzali aj na miesto jej posledného odpočinku.
Babka Zvonková si pretrela zaslzené oči dlaňou a takmer nečujne zašepkala meno svojej nešťastnej dcéry. Už dlhých päťdesiat rokov jej nedali spávať výčitky svedomia. Deň čo deň zaháňala chmúrne spomienkami, ktoré gniavili jej myseľ. Už dávno oľutovala svoje správanie z mladosti. Výčitky svedomia sa jej však nedarilo zahnať ani modlitbami ani prosbami o odpustenie nad hrobom dieťaťa, ktoré síce porodila, ale nikdy mu nebola matkou.