Vianočný darček
12.03.2010 15:55
Obchodný dom takmer praskal vo švíkoch. Blížiace sa vianočné sviatky spôsobili chaos takmer na všetkých oddeleniach tejto, inak pokojnej inštitúcie. Zákazníci pobehovali od jedného pultu k druhému v snahe objaviť ten správny darček pre svojich blízkych. Výnimkou nebolo ani oddelenie určené pre najmenších, bohato navštevované najmä rodičmi, ktorých svedomie sa tradične pred sviatkami ozývalo o niečo hlasnejšie, ako po iné dni v roku.
Neznáma mladá žena, už niekoľko minút, upierala svoj zrak na figurínu batoľaťa propagujúcu očiam lahodiace modely pre najmenších. Jej strnulý postoj upútal pozornosť predavačky, ktorá ju napriek množstvu práce nespúšťala z očí.
„Môžem vám nejako pomôcť?“ týmito slovami sa prihovorila čudnej zákazníčke. Tá namiesto odpovede iba záporne pokrútila hlavou a na predavačku ani len nepozrela.
„Ako myslite madam,“ odvetila mierne znechutená zamestnankyňa oddelenia a už-už chcela zaujať svoje miesto za pultom, no čudné zvuky ju prinútili vrátiť sa naspäť k žene, ktorá nevládala naďalej ukrývať svoj žiaľ a prepukla v hlasitý plač. Predavačka sa jemne dotkla jej pleca, a tentoraz už miernejším hlasom sa pokúsila o nadviazanie rozhovoru.
„Naozaj vám nemôžem nejako pomôcť?“ Neznáma žena pomaly otočila k predavačke svoju slzami zaliatu tvár, rukou si pohladila bruško a bez vysvetlenia opustila oddelenie.
Elena si vždy myslela, že priviesť na svet dieťa, nebude pre ňu žiaden problém. Obávala sa skôr jeho výchovy a nástrah dnešného sveta, pred ktorým ho bude ťažko uchrániť. Často na túto tému polemizovala so svojim manželom, ktorý jej už dlhšie prízvukoval, že nadišiel čas vyskúšať si teoretické vedomosti o výchove detí v praxi. Elena sa tomu nijako nebránila a tak ju vôbec neprekvapili ranné nevoľnosti, ktoré automaticky pripisovala tehotenstvu. Do Vianoc chýbalo už len niekoľko týždňov a ona bola presvedčená, že tehotenský preukaz pod vianočným stromčekom, bude tým najkrajším darčekom pre manžela. O niekoľko dní navštívila gynekológa, ktorý jej potvrdil „ diagnózu“ a urobil zopár vyšetrení. Všetko sa zdalo byť v poriadku, do chvíle kým Elena nespomenula názov lieku, ktorý ešte pred niekoľkými týždňami užívala a ktorý jej mal pomôcť vyriešiť problém zväčšenej štítnej žľazy. Lekárove zvraštené čelo neveštilo nič dobré, a veta, ktorú predsa len po starostlivom zvážení vyslovil, zmenila jej osud a priviedla ju takmer na pokraj šialenstva. „Je mi ľúto, ale musím vás upozorniť na možnosť poškodenia plodu.“ Dlhý nechápavý pohľad a potom vzlyky prezrádzajúce uvedomenie si významu vyrieknutých slov v plnom rozsahu, to bolo to jedine na čo sa Elena v tej chvíli zmohla. Niekoľko nasledujúcich bezsenných nocí, rozhovory s lekárom a jeho analýzy o možnom poškodení dieťaťa, privádzali jej myseľ čím ďalej, tým častejšie k myšlienke umelého prerušenia tehotenstva, ktorému sa zo začiatku tak väčšmi bránila. Bola si plne vedomá skutočnosti, že o tak vážnom kroku by nemala rozhodnúť sama, no odvahu povedať to manželovi stále nenašla. Keď pri štedro večernom stole vypukla v srdce vrúci plač a namiesto vysvetlenia podala manželovi tehotenský preukaz, vôbec nechápal jej správanie. Dvoma slovami „bude poškodené“, vysvetlila všetko. To čo nasledovalo po tomto odhalení, ani náznakom nepripomínalo najkrajšie sviatky roka. Tehotenský preukaz bol jediný darček, ktorý neostal bez povšimnutia, tie ostatné už v ten večer už nemalo zmysel rozbaľovať. Prvá noc spoločne prebdená pod vianočným stromčekom a slzy kotúľajúce sa po tvári obidvoch manželov. Plač prerývaný rozprávaním o návšteve gynekológa a nakoniec aj zmienka o interrupcii, ako o jednom z možných riešení. Nie veľmi pekné spomienky, no neodmysliteľné patriace k ich spoločnému životu.
Najhoršie sviatky v živote dvoch mladých ľudí sa skončili, no to najhoršie ich ešte iba čakalo. Niekoľko špeciálnych vyšetrení a hlavne rozhodnutie, ktoré možno natrvalo poznamená ich budúci život. S rešpektom a strachom hľadeli na telefónny aparát, ktorý každým svojím zazvonením stupňoval napätie spôsobené obavami z výsledkami vyšetrení. Elena zodvihla slúchadlo a srdce jej začalo biť prudšie. Lekár - gynekológ, trval na osobnom stretnutí, čo nešťastných manželov ani trocha nepotešilo, no napriek tomu už o niekoľko hodín sedeli v ordinácií a čakali na ortieľ. Výsledky testov vyšetrenia plodu sú v norme,“ toto lekárove konštatovanie vyviedlo Elenu úplne z miery. Prekvapene pozrela na lekára.
„To znamená, že je v poriadku?“ z nádejou v hlase vyzvedala Elena.
„To som nepovedal. Je isté, že lieky, ktoré ste užívali v prvých dňoch tehotenstva, môžu poškodiť plod a je veľká pravdepodobnosť, že sa tak stalo aj vo vašom prípade.“ Keď Elena odchádzala z ordinácie nebola o nič múdrejšia, ako pri príchode. Všetka ťarcha zodpovednosti a rozhodnutia zostala na nej. Túžila po dieťati, no po zdravom. Nechcela ísť na interrupciu, no ťažko sa jej zmierovalo s tým, že bude mať postihnuté dieťa. Prešli dva mesiace. Pred niekoľkými dňami minul posledný termín, kedy sa mohla vzdať svojho dieťaťa. Bolo to najťažšie obdobie jej života, plné obáv a sĺz. Denno-denne bojovala s čiernymi myšlienkami a chvíľami mala dojem, že sa z toho napätia zblázni. Zlom nastal v deň, keď zacítila prvé pohyby dieťatka, ktoré v nej vyvolali nehu a neopísateľný pocit blaha. Aká len bola hlúpa, keď sa chcela o to všetko pripraviť. Výsledky jednotlivých vyšetrení boli stále v norme. Lekár nezistil nič neobvykle, no stále odmietol potvrdiť, že Elena porodí zdravé dieťa. Ta si v poslednom čase čoraz častejšie všímala deti hrajúce sa v parku a dúfala, že aj to jej raz bude ako oni.
Juraj netušil, že Elena práve bojuje o život ich dieťaťa na pôrodnej sále, keď ohnivou výmenou názorov so svojím šéfom ukončil pracovný týždeň. Najradšej by bol išiel na pohárik, no vedel, že Elena ho potrebuje. Zarazil sa, keď pred domom zbadal auto svojej sestry. Ešte horšie mu bolo pri pohľade na jej slzami zaliatu tvár. Bol si celkom istý, že sa niečo stalo s Elenou, alebo dieťaťom. Skôr ako sa na to mohol spýtať, sestra sa mu hodila okolo krku a oznámila mu, že ma krásneho syna. Na Jurajovej tvári bolo badať, že ho zaujíma niečo celkom iné.
„Nie je iba krásny, no zdá sa, že aj úplné zdravý,“ dodala sestra a zasmiala sa cez slzy.
Pekné bucľaté chlápätko sa veľmi natrápilo, kým sa mu podarilo postaviť sa v postieľke na svoje plienkami zaťažené nožičky. Všetka hračky povyhadzovalo z postieľky a stále si ho nikto nevšímal. Rozhodlo sa vyriešiť to po svojom. Otvorilo ústa v ktorých sa zabeleli štyri zúbky a s plnej sily zakričal. Iste vedel, že to zaberie, pretože o chvíľu sa vo dverách objavila mladá žena, ktorá ho zobrala do náručia a vybozkávala na obidve líca. Tá žena bola Elena, ktorá už takmer rok každý deň ďakovala Bohu za to, že nepodľahla pokušeniu a dnes môže v náruči držať svojho krásneho a hlavne zdravého syna.